Tibor Ehrenfeld sa narodil 19. septembra 1927 v Košiciach, no takmer celý život prežil v Rožňave.
Jeho starý otec tam od roku 1885 vlastnil samostatné železiarstvo. Za prvej Československej republiky až do roku 1938 žili Ehrenfeldovci slobodne a pokojne.
Po Viedenskej arbitráži sa Rožňava stala maďarským územím a 8. novembra 1938 ju obsadili maďarské vojská.
Následne rodine Ehrenfeldovcov odobrali živnosť a od januára 1939 až do konca marca bol ich obchod zatvorený. Neskôr sa im podarilo obchod opäť otvoriť, no onedlho nastali úplne nové pomery.
(zdroj: Archív T. E.)Pätnásti ľudia v jednej izbe
Na základe novoprijatých zákonov nesmeli Židia do desiatej hodiny nakupovať na trhu. Vylučovali ich zo spoločenských organizácií, občianskych spolkov
a záujmových združení.
Ehrenfeldovci zo zvestí zo Slovenska už poznali osud slovenských Židov, no do poslednej chvíle dúfali, že v Maďarsku ich podobný osud nepostihne.
V apríli 1944 začali Židia povinne nosiť žlté hviezdy. Od 5. mája 1944 museli rožňavskí Židia opustiť svoje príbytky a odísť do geta, ktoré vzniklo na Ulici Sándora Petőfiho.
"Mali sme právo zobrať si nejaký nábytok a posteľnú bielizeň," spomína Tibor Ehrenfeld.
V gete bolo v stiesnených podmienkach sústredených 327 osôb židovského pôvodu, zbavených slobody, voľného pohybu a ľudských práv. V jednej izbe žilo aj pätnásť ľudí.
Tiborovu matku deportovali najprv do Miškovca a následne do Osvienčimu. Jeho starý otec napokon cestu neprežil. Matka Tibora Ehrenfelda sa do tábora dostala v relatívne dobrej kondícii a vydržala tam až do konca vojny pracovať ako kuchárka.
Tibor Ehrenfeld dostal neskôr povolávací rozkaz a z geta bol odvedený do pracovného tábora v Jelšave. Stal sa príslušníkom židovskej jednotky maďarskej armády a poberal žold. Namiesto hviezdy musel nosiť na ramene žltú pásku.
Veliteľom jelšavského tábora bol zhodou okolností istý Rožňavčan, ktorý svojich krajanov chránil až do začiatku septembra 1944.
"Vždy tam postavili pracovné skupiny ľudí, ktorých posielali na front do Ruska a na Ukrajinu. Z nich sa vrátilo späť len veľmi málo."
Na východný front odvelili na práce aj Tiborovho otca.
Keby zostal v nemocnici, zastrelili by ho
Z Jelšavy skupinu Tibora Ehrenfelda presunuli do Tornale a po krátkom čase ešte ďalej do Puzstavámu. Dedinu tvorilo z polovice maďarské a z polovice nemecké obyvateľstvo.
"Tam sme si pred obecným úradom 15. októbra 1944 z ampliónu vypočuli Horthyho prejav, v ktorom oznámil, že vojna sa pre Maďarsko skončila a vyzval na zloženie zbraní. Už o niekoľko hodín sa však z ampliónu ohlásili nyilašovci (Strana šípových krížov - radikálna fašistická strana, ktorá prebrala moc po Horthym, pozn. aut.), že sa nevzdávame a každý vojak, ktorý zložil zbraň, nech sa jej znova chopí. Na druhý deň od nás nyilašovci, nemeckí vojaci a nemeckí civili vyčlenili a odviedli jednu stotinu - takzvanú inteligentnú stotinu, kde boli lekári, lekárnici, inžinieri, advokáti a podobne. Bolo tam asi sto až dvesto ľudí, medzi nimi aj Rožňavčania. Túto stotinu vyviedli na pole, ľudí donútili tam vykopať si hrob a tam ich aj zastrelili."
“Túto skupinu vyviedli na pole, ľudí donútili vykopať si tam hrob a tam ich aj zastrelili.
„
Jednotku, ktorej členom bol Tibor Ehrenfeld, ďalej presúvali po Maďarsku. Peši išli až do Šopronu, kam dorazili v decembri 1944.
Tam bývali v nedostavanej budove internátov a na vlakovej stanici vykladali vagóny s uhlím a vykonávali iné manuálne práce.
Jedného dňa dostali príkaz presunúť sa na hranice s Nemeckom. Tam ich preložili do vagónov a odviezli na územie dnešného Rakúska, ktoré bolo vtedy súčasťou tretej ríše.
Tibor Ehrenfeld ochorel a niekoľko dní ležal v poľnej nemocnici, až kým ho nemecký lekár opäť neodobril na prácu. Niekoľko kilometrov za dedinou potom s ďalšími väzňami obkladal drevom bunker.
Tam sa dozvedel, že všetci tí, ktorí zostali v nemocnici, boli o niekoľko dní po jeho prepustení zastrelení.
Nyilašovci rozsievali smrť krátko pred oslobodením Čítajte Na pochode smrti
Pätnásteho februára 1945 sa skupina Tibora Ehrenfelda pripojila k pochodu smrti smerom do koncentračného tábora Mauthausen. Pochod tisícov ľudí trval niekoľko týždňov, no Tiborovi Ehrenfeldovi to pripadalo ako niekoľko mesiacov.
Po celý čas pochodu väzni spali na zemi zabalení len do kobercov a dostávali nepravidelnú a skromnú stravu - surovú cukrovú repu.
Na pochod Ehrenfeld spomína takto: „Každý deň boli pri nás iní dozorcovia. Raz to boli starí Rakúšania, inokedy nás sprevádzali mladí chlapci z Hitlerjugend alebo nemeckí vojaci. My sme vždy kráčali na konci skupiny. Sprevádzali nás aj Ukrajinci v čiernych uniformách bojujúci na strane Nemcov. S nimi sme sa aj trochu rozprávali - my po slovensky, oni po ukrajinsky. Často sa stávalo, že počas rozhovoru Ukrajinec len povedal ‚pardon‛, poodišiel pár krokov dozadu a tých, čo si posadali na zem, pretože už nevládali ďalej kráčať, postrieľal. Neskôr pred dedinou Eisenerz nastalo besnenie - v ten deň Nemci zrejme pre nejakú prehranú bitku postrieľali niekoľko stoviek ľudí. My sme dostali povolenie oddýchnuť si. Počas nášho oddychu vojaci zbierali ľudí, ktorí mali ísť naspäť pochovávať mŕtvych. Videl som, že nedávali veľký pozor. Postavil som sa teda k jednému stromu a tváril som sa, že vykonávam malú potrebu, len aby ma nezobrali. Odrazu vidím, ako tú skupinu odvádzajú preč. Tých ľudí som už nikdy nevidel.“
Väzni prežívali aj tak, že od mŕtvych brali obuv a niekedy sa im ju podarilo vymeniť za jedlo.
Na civilné obyvateľstvo, ktoré bolo svedkom ich pochodu, Tibor Ehrenfeld spomína ako na úplne ľahostajné. Na istú formu milosrdenstva si spomína len v jedinom prípade.
"Bolo to v meste Graz. Rozozvučala sa siréna, na mesto Spojenci podnikli nálet. Samozrejme, každý sa ukryl, no nám to nedovolili. Museli sme ostať stáť na námestí. Vtedy sa jediný raz stalo, že okolo prešla nejaká žena a dostal som od nej dve jablká."
“Neviem, odkiaľ som vzal tú silu prežiť. Niekedy som mal aj také myšlienky, že si sadnem na zem, aby to ukončili, no nesadol som. Vždy som tú silu v sebe ešte našiel.
„
Na otázku, čo pociťoval počas pochodu, odpovedá:
„Už nič. Už sme neboli vôbec ako ľudia. Len sme kráčali ako stroje, polomŕtvi, úplne oprostení od emócií. Neviem, odkiaľ som vzal tú silu prežiť. Niekedy som mal aj také myšlienky, že si sadnem na zem, aby to ukončili, no nesadol som. Vždy som tú silu ešte našiel. Žili sme zo dňa na deň. Ale po celý čas počas pochodu sme ‚varili‛ - rozprávali sme sa o receptoch a jedle."
Pochod dorazil do koncentračného tábora Mauthausen, ktorý bol v tom čase extrémne preľudnený.
Pri bráne ich dozorcovia zoradili po desiatich a posielali do tábora. Tibor Ehrenfeld si spomína, ako zaspal na chodbe a zobudil sa na to, že po ňom hore-dole chodia ľudia v domnení, že je mŕtvy.
Koncentračný tábor v Mauthausene bol jedným z najväčších koncentračných komplexov v Európe pod kontrolou Nemecka. Väzňov tam využívali ako otrokov na prácu v kameňolomoch a okolitých továrňach.
Išlo o jeden z prvých veľkých komplexov koncentračných táborov v nacistickom Nemecku a jeden z posledných, ktoré oslobodili spojenecké vojská.
Aj keď presné straty na životoch v celom komplexe zostávajú neznáme, väčšina zdrojov ich odhaduje v rozmedzí 122 766 až 320 000.
Opäť spolu
V Mauthausene sa Tibor Ehrenfeld náhodou opať stretol so svojím otcom.
Keďže tábor bol preplnený, dostali rozkazom presunúť sa do blízkeho tábora Gunskirchen. Tam väzni spali v preplnených celtových stanoch.
"Každé ráno, keď sme sa zobudili, vždy bolo medzi nami niekoľko mŕtvych. Tých sme povykladali pred stan a potom sa ich ujala ďalšia skupina, ktorá ich odnášala preč."
To už však boli väzni v očakávaní konca vojny. Veliteľ tábora údajne vedel o blížiacom sa postupe amerických vojsk a dostal rozkaz, aby všetkých väzňov v tábore zlikvidoval. Neurobil to. Jednej noci všetci Nemci z tábora odišli.
“Každé ráno, keď sme sa zobudili, vždy bolo medzi nami niekoľko mŕtvych. Tých sme povykladali pred stan a potom sa ich ujala ďalšia skupina, ktorá ich odnášala preč.
„
Americká armáda tábor oslobodila 5. mája 1945. Tibora vydezinfikovali a premiestnili do poľnej nemocnice v Hörschingu, kde bolo počas vojny výcvikové stredisko pre mladých pilotov Luftwaffe.
Tam z okna nemocnice pozoroval pristávajúce francúzske lietadlá, ktoré francúzskych vojenských zajatcov odvážali späť do vlasti.
"Aj my sme si mysleli, že po nás pošlú lietadlo, no nestalo sa to. Jedného dňa nás nalodili na staršie maďarské dopravné lode a tie nás po Dunaji dopravili k zóne Rusov. Tam nás vylodili a Rusi nás odtiaľ poslali domov pešo až do Bratislavy."
Rožnavská partia spolu s Tiborom Ehrenfeldom a jeho otcom sa tak opäť vydala na pochod. Cez Wiener-Neustadt sa napokon dostali do Bratislavy a odtiaľ vlakom cez Budapešť 1. júla okolo polnoci dorazili domov do Rožňavy.
Po príchode domov Ehrenfeldovci našli svoj obchod kompletne vykradnutý. Takmer polovica Rožňavčanov návrat Židov do mesta neprivítala s radosťou, spomína Tibor.
Tibor opäť rýchlo nabral silu a opäť sa zaradil do života. Krátko po vojne s otcom premýšľali o vysťahovaní do Izraela, no napokon sa rozhodli zostať v Československu.
S otcom obnovili prevádzku v obchode a Tibor tam pracoval až do znárodnenia v roku 1949. Aj po znárodnení však zostal s otcom v obchode pracovať ako vedúci predajne.
Počas režimu vstúpil do komunistickej strany a zvyšok života spokojne prežil v Rožňave, až kým sa nepresťahoval do penziónu Ohel David v Bratislave, kde žije v súčasnosti.
Na otázku, či cíti voči svojim utláčateľom nenávisť, odpovedá pohotovým a ráznym ‚nie‛.
"Neodpustil som im, ale nemôžem povedať, že by som voči niekomu cítil nenávisť. A čo z toho všetkého považujem za najsilnejšie? Že som to prežil. Prežil som to."
Príbehy 20. storočia
je projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK, ktorú financujú najmä drobní darcovia.
Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, môžete napísať na pamatnici@postbellum.sk.
Ak chcete projektu pomôcť, môžete sa stať členom Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo poslať jednorazový dar na účet
SK12 0200 0000 0029 3529 9756.
Od 3. do 16. mája môžete za Post bellum hlasovať v rámci Ceny verejnosti Nadácie Orange. Podporte dobrú vec.
Autor: Martin Hnát
