Čo odo mňa chcú? Vravel si Miroslav Bilík, keď ho v Tchaj-peji zastavila bezpečnostná kontrola a zavalila ho smršťou anglických slov. Pozeral na nich ako teľa na nové vráta. Nerozumel. No problém nebol iba v tom, že neovládal cudzí jazyk, ale aj v tom, že je nepočujúci. Pre nich je pobyt v cudzine o čosi náročnejší.
„Nahnevalo ma, že som nevedel, čo odo mňa chcú. Nakoniec vysvitlo, že som mal vypustiť vzduch z kolies bicykla,“ vysvetľuje Bilík. Aby sa táto situácia nezopakovala, začal študovať angličtinu.
Nepočujúcemu môže tlmočník zachrániť rodinu, dokonca aj život Čítajte Domáca úloha
Prísť na kurz angličtiny pre nepočujúcich je pre počujúceho ako prvýkrát šoférovať auto. Človek nevie, čo sa bude diať, ani ako má reagovať, má len nejasné predstavy. Nakoniec sa kurz javí omnoho prirodzenejší ako prvé naštartovanie vozidla.
„Bohajeho,“ odpovie Miroslav Bilík na otázku, či má spravenú domácu úlohu. Jeho slovenčina je vďaka čiastočnej strate sluchu dostatočne rozvinutá aj v hovorenom slove.
„Úlohy si treba robiť, aby sa vám slovíčka lepšie uložili v pamäti,“ pokračuje lektorka Terézia Grešnerová a hovorené slovo doplní posunkami.
Miroslav sa nebráni, lektorka má pravdu. Ukáže na hlavu a potom na hodinky. Vraj vie, len nemal čas. V tom ho prerušia ďalší študenti a začnú ukazovať a hovoriť, ako úlohu vypracovali oni. Niekto vie povedať celé slovo, iný len časť.
„Šenk, še, sen, senk, sent,“ znie pri kontrole prekladu vety On poslal list.
Lektorka Terézia Grešnerová hovorí a ukazuje, ktorú otázku treba vyplniť. (zdroj: Gabriel Kuchta - SME)Učia sa kvôli sebe i deťom
Podobne prebieha celá hodina. Cieľom je rozumieť angličtine pri čítaní. O rozprávanie nejde, na to nepočujúci využívajú medzinárodný posunkový jazyk. Učili sa ho rovnako ako slovenské posunky.
Keď teda idú nepočujúci do zahraničia, využívajú tri jazyky. Medzi sebou sa rozprávajú vlastnými posunkami, s cudzincami medzinárodnym jazykom a texty z angličtiny si prekladajú jazykom počujúcich.
