Je nepochybne najslávnejšou ženou, ktorá vládla v našich končinách. Po tom, čo v roku 1740 zomrel Habsburg Karol VI., stalo sa v rakúskej monarchii čosi dovtedy nevídané. Vlády sa ujala jeho najstaršia dcéra. Jej celý titul bol Mária Terézia, cisárovná Svätej ríše rímskej nemeckého národa, kráľovná Uhorska, Česka, Chorvátska a Slavónska, arcivojvodkyňa Rakúska, vojvodkyňa Parmy a Piacenzy a veľkovojvodkyňa Toskánska. Na trón nastúpila ako 23-ročná bez štátnického vzdelania. Napriek tomu si počínala úspešnejšie ako jej mužskí predchodcovia. V sobotu 13. mája uplynie od jej narodenia presne tristo rokov. „Jedno z najväčších pozitív jej panovania bolo, že mala šťastie na svojich poradcov a dokázala ich počúvať,“ hovorí Ingrid Kušniráková z Historického ústavu SAV.
Čo nám zanechala Mária Terézia? Prečo ju považujeme za jednu z najvýznamnejších panovníčok v našich dejinách?
Mária Terézia nenastupovala na trón s plánmi reformovať monarchiu, to si vyžiadala situácia. Jednotlivé reformy sa na seba začali nabaľovať, až napokon z nich vzniklo rozsiahle reformné dielo, ktorého cieľom bolo vybudovať centralizovaný obranyschopný štát s fungujúcou ekonomikou, ktorý by všetkým svojim obyvateľom dokázal poskytnúť zaopatrenie primerané ich spoločenskému postaveniu. Vláda Márie Terézie totiž začala pod vplyvom vtedajších myšlienkových hnutí a teórií vnímať populáciu ako základ bohatstva štátu a každého jednotlivca ako potenciálnu pracovnú alebo vojenskú silu. Aby si však jednotlivec mohol plniť povinnosti voči štátu, musel byť dostatočne zaopatrený, zdravý a vzdelaný.
Už v dvadsiatych rokoch 18. storočia bolo jasné, že nástupkyňou na trón po Karolovi VI. bude žena. Ako sa Mária Terézia na túto úlohu pripravovala?
Nijako. Vychovávali ju ako mladú aristokratku, šľachtičnú. Ovládala jazyky, dostala prísnu náboženskú výchovu, naučila sa pravidlá spoločenského vystupovania. Venovala sa hudbe, divadlu, maľovaniu, ale na povinnosti panovníčky ju vôbec nepripravovali. Jej otec Karol VI. sa snažil zasvätiť do vladárskych povinností svojho zaťa Františka Lotrinského a zrejme si ani nedokázal predstaviť, že by Mária Terézia reálne panovala. Mala byť len formálnou hlavou monarchie a panovnícke záležitosti prenechať manželovi. Napokon sa to však vyvinulo inak.

Prečo? Zavážili jej ambície, silná osobnosť?
Jedno s druhým. So stopercentnou istotou to nemožno potvrdiť, ale je možné, že ona mala ambíciu vládnuť, cítila to ako svoju povinnosť. Bolo to jej dedičstvo, nie jej manžela, a traduje sa, že František Lotrinský ani nemal o vladárske záležitosti príliš záujem.

V akom stave sa nachádzala monarchia, keď sa ujala moci?
Vo veľmi zlom. Otec Márie Terézie Karol VI. venoval veľa úsilia tomu, aby v monarchii aj za jej hranicami akceptovali pragmatickú sankciu, ktorá garantovala nástupnícke právo jeho dcér. Keby sa namiesto toho zameral na to, aby zanechal Márii Terézii plnú pokladnicu a dobre vyzbrojenú armádu, pre zachovanie jednoty monarchie by spravil viac.
Aký veľký vplyv na vládu mali jej poradcovia?
Jedno z najväčších pozitív jej panovania bolo, že mala šťastie na svojich poradcov a dokázala ich počúvať a akceptovať ich názory, čo prispelo k tomu, že reformné dielo bolo také rozsiahle a úspešné. Ona so svojím vzdelaním a mentálnou výbavou nemohla obsiahnuť celé spektrum problémov, ktoré sa počas jej panovania riešili. Reformy síce garantovala, zaštítila ich svojím menom, ale ich iniciátormi boli jej poradcovia.
Dajú sa niektoré z jej reforiem označiť za najdôležitejšie?
Je ťažké ich oddeliť. Jedna si vyžadovala ďalšiu, tá zasa inú a podobne. Vo viacerých oblastiach položila základy systému, štátna moc prenikala do všetkých kútov monarchie. Treba si uvedomiť, že monarchia v tom čase nebola jednotným celkom, ale konglomerátom krajín. Za jej éry sa vytvorila jednotná školská sústava, štátna zdravotnícka správa. Významnou črtou jej vlády bolo, že výrazne stúpla hodnota ľudského života. S tým úzko súvisela aj reforma súdnictva. Väzenstvo sa humanizovalo, obmedzilo sa mučenie, zmiernili sa telesné tresty.
Ako prispela k rozvoju zdravotníctva?
Zdravotníctvo bolo v celej monarchii na dosť nízkej úrovni, ale situácia v Uhorsku bola ešte horšia, lebo tu neexistovala lekárska fakulta.