Prenikli do detských izieb ešte v časoch, keď sa ich plagáty lepili na socialistické tapety a vydržali tam dodnes. Ich hudba ovplyvnila dve až tri generácie. „Základ je v pesničke, lebo tá funguje na ľudí,“ hovorí o fenoméne skupiny Depeche Mode, ktorá odohrá v sobotu svoj piaty koncert na Slovensku, hudobný redaktor Juraj Čurný.
Na prelome 70. a 80. rokov minulého storočia sa vlády vo Veľkej Británii ujala železná lady Margaret Thatcherová a na hudobnej scéne sa vyrojilo niekoľko kapiel produkujúcich elektronickú muziku. Kde sa vzali?
Kým v druhej polovici 70. rokoch ešte skúšali britskí chalani dva-tri akordy na gitarách, neskôr začali experimentovať s cenovo dostupnými syntezátormi. Výhodou týchto nástrojov bolo, že tí chlapci nemuseli mať klasické hudobné vzdelanie. Dokázali si skladať hudbu sami. Syntezátorová vlna sa transformovala z punkovej a aj tu platilo pravidlo akcie a reakcie. Punk bol špinavý, otrhaný, nahnevaný a po ňom prišiel novoromantizmus s peknými oblekmi a melódiami. Čiže po agresivite sa prihnala nejaká kladná emócia.
Čím si získali britské a neskôr aj európske a americké publikum?
Stali sa symbolom jednej generácie. Každá generácia musí vyrastať so svojou hudbou, s nejakými symbolmi, zaujímavým oblečením.

A na tejto novej vlne sa vyviezli hore aj Depeche Mode?
Depeche Mode začínali ako klasická chlapčenská kapela, ktorá v slušivých oblekoch tvorila hudbu pre svojich rovesníkov. Inšpirovaní nemeckým Kraftwerkom verili, že sa hudba dá robiť aj bez toho, aby použili akýkoľvek klasický hudobný nástroj. Vystačili si s počítačmi. Spočiatku nevedeli, kam sa posunú, ale postupne, ako dozrievali, začali pracovať aj s vizuálnou stránkou a textami. V nich sa priklonili k ľavicovej scéne, čo bolo prirodzené. Umelci v zásade vystupujú proti režimu a vo Veľkej Británii vládla Margaret Thatcherová. A mali jedno veľké šťastie, že sa dostali pod Mute Records, čo bolo jedno z prvých nezávislých vydavateľstiev, ktoré patrilo Danielovi Millerovi. Uzavreli s ním legendárnu zmluvu, ktorá nemala písomnú, ale len ústnu podobu, čo im zabezpečilo ekonomickú, ale aj tvorivú slobodu. Miller nebol len šéfom vydavateľstva, ktoré malo na starosti ich tvorbu, ale v prvých rokoch aj hudobným mentorom Depeche Mode.
Hneď po vydaní debutového albumu však čelili veľkej kríze, keď skupinu opustil hudobný mozog kapely Vince Clarke. Napriek tomu prežili.
V kapele sa stretli štyri osobnosti, z ktorých každá trpela určitou nenaplnenou ambíciou, ale na druhej strane sa skvelo dopĺňali. Dave Gahan je klasický alfasamec, frontman, ktorého potrebuje každá kapela. On trpel komplexom, že sa nevedel vyrovnať Gorovi ako skladateľ. Driemalo to v ňom, ale prejavilo sa to naplno až v treťom tisícročí. Martin Gore mal zasa komplex z toho, že nie je tým, na ktorého sa upriamuje najväčšia pozornosť. Alan Wilder, ktorý nahradil Clarka, sa cítil nedocenený. Z hudobnej stránky zabezpečoval chod celej kapely. Nebyť jeho, niektoré nahrávky by nevznikli v takej kvalite alebo vôbec, za čo sa mu nedostalo patričného uznania. No a Andy Fletcher mal fóbiu z toho, že z hudobnej stránky je v skupine absolútne zbytočný, ale na druhej strane sa uplatnil ako výborný manažér. Každý z členov kapely bol vynikajúci vo svojej oblasti, ale zároveň trpel tým, že nedosahuje kvality kolegov. Toto ich na jednej strane stmeľovalo, ale na druhej odstreďovalo. V prvých rokoch to však malo pozitívny efekt, lebo všetci sa snažili vo svojej dominantnej oblasti ešte zlepšiť.
Ponuka bola široká, Duran Duran, The Human League, Ultravox, Pet Shop Boys, Tears for Fears a ďalší, ale iba Depeche Mode si dokázali vytvoriť vlastný kult. Ako sa im to podarilo?