Marta Červená sa narodila 1. mája 1954 a pochádza z obce Bánová (dnešná mestská časť Žilina-Bánová). Detstvo prežívala v početnej, kresťansky založenej rodine.
Otec František Červený pracoval väčšinu života ako skladník v žilinskej pobočke štátneho podniku Domáce potreby. Matka bola v domácnosti a starala sa o svojich päť detí.
Marta si svoje detstvo pamätá ako bezstarostné obdobie plné hier a bezprostrednosti. Popri idylickom prežívaní mladých čias sa však postupne čoraz viac začínala zaujímať o ženy, ktoré boli aktívnymi rehoľníčkami. Či už o staršie ženy, ktoré boli v rámci krutých komunistických zásahov päťdesiatych rokov zdecimované a roztriedené do rôznych kútov republiky, ale aj o mladé tajné rehoľníčky, ktoré sa v obci občas objavovali.
Rodičia aj celá obec mala kresťanské zázemie napriek dobovej realite poznačenej ateistickou ideológiou komunizmu. V šesťdesiatych rokoch prebiehal spoločenský odmäk, a tak sa duchovné aktivity o čosi viac tolerovali: „Niektorým rehoľníčkam som sa aj prihovorila, bola som zvedavá na ich spôsob života, prežívanie viery a princípy rehoľného poslania. Vždy boli plné lásky, mali pre mňa milé slovo a ich odkaz na mňa už v tom ranom veku veľmi zapôsobil.“
Marta absolvovala základnú školskú dochádzku v domovskej obci, neskôr bola učnicou Odevných závodov v Žiline. Tu strávila jediný rok. Vzhľadom na duchovné dozrievanie a vnímanie sveta ju to čoraz viac ťahalo k rehoľnému životu.
Postupné kroky k reholi sv. Františka z Assisi
V roku 1970 navštívila Martu sestra predstavená františkánskej rehole z českého Hlučína. Dala Marte bližšie informácie o ich činnosti a spýtala sa jej aj jej rodičov, či by sa k nim neprišla cez letné prázdniny pozrieť.
„Keď som prišla do Hlučína, uvidela som tam úplne iný život. Plný lásky, porozumenia a pomoci ľuďom, ktorí to potrebujú. Sestry sa venovali najmä práci s telesne a duševne postihnutými deťmi. Sama som si tieto nešťastné deti obľúbila a túžila pokračovať v tomto poslaní.“
Po návrate domov bola Marta už s istotou presvedčená, že sa chce stať členkou tajnej rehole. A to aj napriek úskaliam a nepriazni normalizačných časov.
V roku 1970 teda odišla na svoje prvé pôsobisko v obci Břežany blízko Znojma. Absolvovala polročný sanitársky kurz a oficiálne sa zamestnala v miestnom Ústave sociálnej starostlivosti ako sanitárka.
Popritom sa stále viac oboznamovala aj s tajným fungovaním rehole a absolvovala rôzne stupne zasvätenia, prijala rehoľné meno Ľudmila a zložila slávnostné večné sľuby.
V Hlučíne strávila Marta poučných a krásnych desať rokov svojho života. Františkánska tajná komunita nachádzala čoraz viac odhodlaných mladých ľudí, túžiacich sa duchovne angažovať v ére, ktorá ponúkala len bezvýchodiskovú doktrínu komunistického realizmu.
Na Slovensku silneli tajné spoločenstvá v rôznych mestách. Marte ponúkli návrat. Jej kroky viedli do Tvrdošína, kde bývala v spoločnom byte so sr. Oľgou Ivákovou a zamestnala sa ako sanitárka na chirurgickom oddelení nemocnice v Trstenej.
Počiatok represií
V apatickej atmosfére osemdesiatych rokov sa však nad rehoľou pomaly začali sťahovať mraky. Od roku 1982 štátna moc získala viacero udaní a indícií o jej fungovaní.
„Povedali nám, že jednu sestru pri návrate zo zahraničia prichytili a podrobili prehliadke, pri ktorej sa našiel menný zoznam všetkých tajných členov a spolupracovníkov našej rehole. Bolo len otázkou času, kedy sa o nás začnú štátne orgány zaujímať. Ja som si však nebola vedomá žiadneho veľkého previnenia, ktorým by som mohla ohrozovať socialistické zriadenie. Politika ma nezaujímala, chcela som len žiť svoj život vo viere. Občas sa k nám dostali určité samizdatové tlačoviny a starší kňazi nám dávali informácie a rady o správaní v prípade výsluchu. Keď všetko naplno prepuklo, bol to pre mňa napriek tomu šok.“
Tajné rehole porušovali zákon o štátnom dozore nad cirkvami a duchovnými spoločnosťami. Keďže si štátna moc bola vedomá celospoločenskej krízy hodnôt prebiehajúcej v socialistickej spoločnosti osemdesiatych rokov, odhodlala sa k radikálnemu kroku. Ten nastal 27. marca 1983 na Kvetnú nedeľu.
Prebiehal systematicky v rámci viacerých františkánskych komunít na Slovensku a dostal krycí názov „Akcia Vír“. Táto akcia svojou intenzitou a radikálnosťou na chvíľu pripomenula temné obdobie päťdesiatych rokov a krutú realitu „diktatúry proletariátu“ v praxi.
Priebeh „Akcie Vír“ v Tvrdošíne
Počas dňa Martu so sr. Oľgou Ivákovou v byte nenašli, sestry prišli domov až v podvečerných hodinách: „Niekto zaklopal, otvorili sme a vo dverách nás už čakalo niekoľko príslušníkov Štátnej bezpečnosti s pokynom na vykonanie bytovej prehliadky a obvinením z toho, že sme tajné rehoľníčky. Prehliadka trvala dlho do noci, zaznamenali a spísali množstvo samizdatových materiálov, liturgických predmetov a ďalších dôkazov. Až vtedy sme si uvedomili, že situácia je vážna. Po skončení prehliadky nám prikázali, aby sme sa v nasledujúci deň dostavili na útvar Štátnej bezpečnosti v Tvrdošíne.“
Po príchode na výsluch sestry zažili ďalší šok a psychologickú hru zo strany vyšetrovateľov: „Najskôr nás zaviedli do tmavej ponurej miestnosti s pokynom, aby sme čakali. Bola prázdna a steny boli plné dier, akoby od guliek. Strávili sme tam hodnú chvíľu a nič sa nedialo, premýšľali sme nad tým, čo sa tu asi v minulosti odohrávalo a čo čaká nás. Cítila som úzkosť a neistotu. Až neskôr nás zavolali k vyšetrovateľom. Pritom sme mohli čakať kdekoľvek na chodbe, ale myslím, že nás tam poslali úmyselne. Aby nás pred výsluchom dostatočne vystrašili.“
Správanie vyšetrovateľov hodnotí Marta ako korektné, napriek tomu na ňu vyšetrovatelia vyvíjali vytrvalý nátlak. Chceli získať ďalšie informácie o reholi.
„Čo bola pravda, to som nezapierala, ale odmietala som povedať akékoľvek bližšie informácie, najmä také, ktoré by mohli uškodiť ďalším osobám.“ Po spísaní zápisnice Martu poslali domov, dokonca strávila nasledujúce dni v práci. Bolo to však len povestné ticho pred búrkou.
Na Veľký piatok 1. apríla 1983 si po Martu prišla Štátna bezpečnosť priamo na pracovisko. Tentoraz ju predviedli na výsluch do Dolného Kubína, kde jej definitívne oznámili, že je voči nej vznesené obvinenie a nastúpi do vyšetrovacej väzby.
Otrasenú Martu ešte v ten večer previezli do Ústavu na výkon trestu v Žiline. Tu sa začala ďalšia ťažká a poučná kapitola jej života.
“Umiestnili ma na samotku. Strávila som tam celý veľkonočný víkend, bez vychádzky či kontaktu s okolím. Pomohlo mi to ujasniť si veľa vecí v hlave, utvrdiť sa v správnosti svojho poslania a túžbe pokračovať ďalej na ceste viery, nech už to má akékoľvek dôsledky.
„
V rehoľnej službe aj za múrmi väznice
Po úvodných pokynoch a procedúrach sa Marta dostala na celu: „Bol neskorý večer, navyše sviatok. Väznica fungovala len v obmedzenom personálnom režime. Umiestnili ma na samotku. Strávila som tam celý veľkonočný víkend, bez vychádzky či kontaktu s okolím. Pomohlo mi to ujasniť si veľa vecí v hlave, utvrdiť sa v správnosti svojho poslania a túžbe pokračovať ďalej na ceste viery, nech už to má akékoľvek dôsledky.“
Neskôr bola Marta premiestnená na celu s ďalšími piatimi väzenkyňami. Boli to väčšinou ženy z asociálneho prostredia, ktoré boli vo väzení za vyhýbanie sa zamestnaniu, čo bolo vtedy trestným činom, alebo za rôznu drobnú kriminalitu.
„Spočiatku som mala trochu obavy, zistila som však, že tieto ženy pôsobia suverénne, ale vnútri sú to veľakrát nešťastné a životom skúšané osoby. Radili sme si navzájom. Oni mne ohľadom života vo väznici a okolností, ako to tam funguje. Často to bolo hektické, prehádzali nám cely, nárazovo nás prehľadávali. Mnoho dozorcov malo veľmi prísne vystupovanie. Nepoznala som realitu väzenského života a slová povzbudenia od spoluväzenkýň pre mňa veľa znamenali. Ja som sa na revanš snažila vypočuť ich problémy a trápenia, prípadne im občas kúpiť nejakú drobnosť vo väzenskom bufete. Takže, hoci to vyznieva komicky, podarilo sa mi aj za múrmi väznice naďalej vykonávať svoj duchovný apoštolát. Jeden z vyšetrovateľov mi dokonca povedal: ‚Červená, vy ani za múrmi väznice neprestanete robiť tie dobré skutky.‘ Brala som to ako vyznamenanie.“
Krutosť režimu však tentoraz narazila na silný domáci a medzinárodný odpor verejnosti, spisovalo sa množstvo petícií a vytvoril sa celospoločenský tlak na prepustenie členov františkánskej rehole z väzby. Marta tak bola nakoniec po 40 dňoch väzby 11. mája 1983 prepustená na slobodu.
“Jeden z vyšetrovateľov mi povedal: „Červená, vy ani za múrmi väznice neprestanete robiť tie dobré skutky.“
„
„Dozorca mi len oznámil, že o nás hovorili v rádiu Slobodná Európa a dnes budem prepustená na slobodu. Vyšla som teda v teplom májovom počasí pred múry väznice v zimných šatách a moje prvé kroky viedli domov, kde sme sa vrúcne zvítali s rodičmi a najbližšími.“
Na duchovnej ceste bez ohľadu na režim
Kritické roky pre Martu a ostatných členov rehole sa však neskončili. Trvali až do pádu komunistického režimu. Marta bola za svoju tajnú rehoľnú činnosť naďalej vyšetrovaná a súdená. Štátne orgány sa však po predchádzajúcej skúsenosti báli situáciu vyhrocovať.
Marta mohla naďalej vykonávať funkciu sanitárky v nemocnici. Okrem toho sa stále tajne zúčastňovala na rehoľnom živote v komunite. Naučila sa obozretnosti, keďže vedela, že ju stále sledujú a režim by mohol využiť každé jej zakopnutie.
Neskôr sa stala súčasťou tajnej komunity františkánov v Košiciach, kde sa zamestnala v knižnici. Tu radostne privítala príchod revolučných udalostí roku 1989 a pád režimu, ktorý jej bol toľkokrát v pätách.
„Boli to krásne okamihy, hneď sme si obliekli hábity a v očakávaní duchovnej slobody sme sa tešili na svetlejšiu budúcnosť.“
Od roku 1990 Marta pracovala ako kostolníčka v Košiciach, neskôr jej kroky v roku 1999 viedli do Provinciálneho domu v Žiline, kde sa podieľala na chode kuchyne.
Od roku 2014 vykonáva sestra Ľudmila Marta Červená svoju rehoľnú službu v Ľubochni ako pracujúca dôchodkyňa.
Na svoj život sa díva s nadhľadom a kresťanským odpustením voči svojim vinníkom: „Doba bola ťažká, no nemám na tých ľudí ťažké srdce. Skôr pociťujem ľútosť a v modlitbách sa obraciam k Bohu aj za ich spasenie, pretože si nie vždy naplno uvedomovali, akému režimu slúžia. Mnoho tých dozorcov a vyšetrovateľov len hralo svoju úlohu, boli bábkami režimu. Ja som zas mala svoju úlohu, ktorej som zasvätila svoj život. Naše cesty tak nepriazňou doby na seba museli naraziť. Všetko, čo človek zažije, ho však s odstupom času posilní, a ja som vďačná Bohu, že som mohla pokorne prijať túto skúšku svojej viery a skúsiť v nej obstáť najlepšie, ako som vedela.“
Príbehy 20. storočia
je projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK, ktorú financujú najmä drobní darcovia.
Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, môžete napísať na pamatnici@postbellum.sk.
Ak chcete projektu pomôcť, môžete sa stať členom Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo poslať jednorazový dar na účet
SK12 0200 0000 0029 3529 9756.
Autor: Michal Roľko
Beata
Balogová
