Nikdy som nebol depešákom v pravom zmysle slova. Nenosil som kožené bundy a nohavice (veď by to na mne aj vyzeralo!) ani účes á la Dave Gahan, aký bol v móde v 80. rokoch. Dnes by bol napokon už aj technicky nemožný. Nechodil som na depešácke párty, nevylepoval si doma ich plagáty. Na Depeche Mode mám rád najmä hudbu. Ale je to láska na celý život. Na prahu päťdesiatky si to už človek môže dovoliť takto povedať.
Dokonca ani moja cesta k Depeche Mode a iným kapelám tohto druhu nebola priamočiara – hoci dodajme, že depešáci už dávno opustili „novoromantický“ košiar, v ktorom sa kedysi ocitli na základe vonkajších znakov. Medzičasom sa stali sami osebe kategóriou. Pojmom. Nie sú ničomu podobní, ťažko ich s čímkoľvek iným porovnať, skrátka sú originálom.
Poptarisznya a Wieczór plytowy. Aj tak k nám v minulosti prúdila hudba Depeche Mode Čítajte Ale vráťme sa do osemdesiatych rokov, keď ich sláva prenikla aj za nepreniknuteľnú železnú oponu a napokon sa za ňu dostali aj samotní depešáci, aby tu odohrali niekoľko koncertov. A medzi nimi ten kľúčový, ktorý nosia pamätníci dodnes vo svojich srdciach – koncert, ktorý sa konal 11. marca 1988 v Prahe.
Štyri albumy štvorice
Hudobným vkusom som bol skôr hipisák a bigbiťák – počúval som Pink Floyd, Supertramp, Genesis... A len postupne a nenápadne som sa pristihoval, že čoraz častejšie a radšej počúvam napríklad Kraftwerk (najmä aktuálny album Computerworld), Howarda Jonesa, Tears for Fears, Nika Kershawa... A, samozrejme, Depeche Mode.
Prvé dva albumy kapely, teda debutový Speak and Spell s Vinceom Clarkom, ako aj druhý Broken Frame, ktorý nahrala trojica Martin Gore, Andy Fletcher a Dave Gahan – vlastne identická s dnešnou zostavou – ma minuli.
Depeche Mode pre mňa začali existovať v podobe štvorice, teda aj s Alanom Wilderom – a prelomovým albumom Construction Time Again plným samplov a kovových zvukov, ktoré sa nadlho stali poznávacím znakom kapely. Rovnako intenzívne na mňa zapôsobili aj ďalšie platne Some Great Reward, kultová Black Celebration a napokon Music for Masses.
Toto zloženie a tieto albumy totiž boli presne tým, čo skupina predviedla na pražskom pódiu.
Nahý muž a polícia v pohotovosti
Koncert od začiatku niesol príchuť čohosi škandalózneho, ba priam disidentského. Predsa len – prichádzala kapela z nepriateľského západného zahraničia a všetci, čo sa z toho tešili, boli a priori tak trochu podozriví.
