BANSKÁ BYSTRICA. Priamo pod oknami sídla banskobystrickej župy. Ak by sa z neho župan Marian Kotleba vyklonil, videl by niekoľko stoviek ľudí, ako sa stretli, aby povedali, že ideológiu, akú prináša on, odmietajú.
„Je dôležité, aby si ľudia uvedomili, že extrémisti problémy nevyriešia, len ich zväčšujú,“ povedal z pódia bloger Ján Benčík.
„Aj keď si dali do názvu strany, že toto Slovensko je ich, v skutočnosti patrí nám všetkým. Slovensko nie je vaše, nemýľte sa, neprenechávame vám ho.“ Už rok chodia po Slovensku novinár Andrej Bán a akivista Michal Karako.
Začali v Brezne a po ceste po chudobnejších častiach Slovenska, kde sa aj v parlamentných voľbách darilo Kotlebovej strane, prišli do Banskej Bystrice.
Aby bojovali „proti všetkým formám extrémizmu, proti každej podobe nenávisti medzi ľuďmi".
ĽSNS priťahuje aj časť vysokoškolákov, láka ich odchod z Európskej únie Čítajte Akú krajinu chceme?
Na banskobystrické Námestie Slovenského národného povstania prišiel i prezident Andrej Kiska. „Akú krajinu chceme pre naše deti a vnúčatá? Otvorenú, modernú a priateľskú alebo plnú nenávisti?“ povedal na úvod prejavu. A práve táto otázka je podľa neho to, nad čím by Slováci mali rozmýšľať neustále.
Odcitoval zosnulého disidentského kňaza Antona Srholca podľa ktorého treba zo Slovenska urobiť domov, aby mladí nemuseli odchádzať. A zodpovednosť za to majú všetci.
Cirkev musí bojovať proti zneužívaniu viery na šírenie nenávisti, policajti musia zaručiť poriadok, štátni úradníci skutočne pracovať pre ľudí, učitelia šíriť hodnoty, politici vrátiť dôveru v štát a prestať „chápať svoju funkciu ako prostriedok moci a nástroj na vlastné obohatenie“.
Šírenie extrémizmu treba podľa prezidenta zastaviť. „Podporujem policajný zásah proti politikom Ľudovej strany Naše Slovensko,“ vyhlásil, načo sa z námestia začali ozývať ojedinelé protestné hlasy s pokrikmi „gestapo, gestapo“.
„Za stav Slovenska môžu všetci dobrí ľudia, lebo na to, aby zvíťazilo zlo, stačí málo,“ zacitoval Kiska známy citát filozofa Edmunda Burka. „Aby dobrí ľudia nerobili nič.“
Banskobystrický poslanec: Kotlebu volili aj študenti politológie, dnes sú kritickejší Čítajte Priestor na kampaň
Okrem diskutujúcich sa na pódiu hrala aj hudba. Vystúpila česká kapela Neřež z Katarínou Koščovou i Marián a Martin Geišbergovci.
V prvých radoch sedeli starší ľudia, medzi nimi pamätníci holokaustu, ktorí ho v detstve prežili. „Mám 88 rokov a už by som si mohla len užívať dôchodok a nestarať sa o to, čo sa v tejto krajine deje,“ povedala na pódiu Eva Mosnáková.
„Napriek tomu chodím aj do takzvaných hladových dolín a počúvam, čo miestni ľudia hovoria. Je dôležité hovoriť o tom, čo som prežila, aby sa to neopakovalo.“
Holokaust prežil aj lekár Pavel Traubner. „Som presvedčený, že stojíme zoči-voči nebezpečenstvu a som presvedčený, že našou povinnosťou je postaviť sa zlu. Musíme sa postaviť fašizmu a neonacizmu, aby už nikto nemusel zažiť to, čo ja.“
Zlatý slovenský olympionik v chôdzi Matej Tóth na pódiu priznal, že aj on niekedy zastával názory, ktoré dnes považuje za nesprávne, možno až extrémistické. Vyrastal v Nitre na hranici územia, kde žije maďarská menšina.
„Aj ja som hovorieval, že kto žije na Slovensku, mal by hovoriť po slovensky,“ priznal. Potom však zmenil postoje. Chodil po svete a uvedomil si, že všade žijú menšiny a našli si spôsob, ako fungovať pokojne. Teraz má manželku z maďarského pohraničia.
„Zistil som, že Maďar môže byť často lepší človek ako akýkoľvek národniar zo Žiliny. Vždy ide o to, aký je konkrétny človek.“ Bojovať proti extrémizmu sa podľa neho dá aj športom. „Mládež je ľahko ovplyvniteľná, aj keď v čase, keď som ja bol mladý, sa o extrémizme toľko nehovorilo.
Vďaka športu som sa však vyhol nástrahám dospievania ako alkohol, cigarety či drogy a teraz nemám pocit, že by mi niečo chýbalo,“ povedal.
Mysleli sme, že ak upraceme, nevypália nás. Ako spomínajú na represálie nemeckých oddielov tí, čo prežili? Čítajte Uverili, no nič nezmenil
Na internete je mnoho informácií a mládež je veľmi ľahko ovplyvniteľná. Preto je dôležité s mladými ľuďmi hovoriť o tom, aká je v skutočnosti pravda, vyhlásil Michal Handzuš, držiteľ Stanleyho pohára, ktorý tento rok prispel k zisku hokejového titulu pre Banskú Bystricu.
Do Banskej Bystrice sa zo zámoria vrátil pred tromi rokmi. To bol už Kotleba takmer rok v úrade.
„Ľudia boli frustrovaní a uverili, že práve on niečo zmení,“ zdôvodnil pre SME hlasovanie svojich krajanov. „V skutočnosti sa však nič nezmenilo. Bohužiaľ, politici sú stále rovnakí, a preto neviem povedať, či sa po týchto voľbách niečo zmení.“
Musíme sa postaviť za to, že trváme na hodnotách, ktoré sú overené, vyhlásila herečka Emília Vašáryová. „Je ľahšie nenávidieť ako mať rád. Ľahšie je zničiť všetko okolo seba ako tolerovať iných,“ vyhlásila. „Vieme, kam to viedlo, 60 miliónov ľudí zomrelo preto, že nenávisť zvíťazila.“
Príhovor prezidenta Kisku:
„Je pre mňa skutočne veľkou cťou, že tu môžem byť dnes medzi vami. A to nielen preto, že som vás mohol pozdraviť v tomto tak nádhernom mestečku, skadiaľ pochádza aj moja manželka, ale aj kvôli tomu, aby som sa poďakoval organizátorom jedného úžasného projektu. Ktorí našli v sebe tú silu, energiu a možno aj odvahu, šli, idú, diskutujú, neboja sa a objasňujú dôležité veci, ktoré tak potrebujeme počuť.
Viete, keď som sa dnes ráno lúčil so svojim malým synom, tak som si kládol otázku, ako asi chceme, aby vyzerala naša krajina o 20, o 30 rokov. V akej krajine budú žiť naši mladí ľudia, naši vnuci. Chceme, aby sme boli krajinou otvorenou, priateľskou, modernou, alebo chceme byť uzavretí, izolovaní, plní nenávisti, a možno si chceme vybudovať aj hranice a ostnaté, aby sme sa nanovo oddelili od moderného sveta?
Viete, otec Srholec povedal, že by sme mali zo Slovenska vybudovať domov. On povedal, že Slovensko je často len takým domom, kde sa mu javí, že je to taká potápajúca sa loď, skadiaľ utekajú ľudia. A on si veľmi želal, aby sme zo Slovenska vybudovali domov, kde je teplo, kde sa ľudia cítia dobre. Kde sú pripravení poprosiť o prepáčenie. Kde sú ľudia pripravení aj odpúšťať.
Dnes nežijeme jednoduché časy. Mali sme finančnú krízu, máme stále krízu migračnú, hrozí nám terorizmus a mnohí sa akoby cítia ohrození globalizáciou. A často medzi mladými ľuďmi dochádza ako keby k strate identity. Mladí ľudia si často kladú otázku, kto vlastne som. Som Európan? Som stredoslovák? Som Slovák? Kto som? Kto mi pomôže, keď sa bude niečo diať? A tejto kríze identity, ktorú často medzi mladými ľuďmi vidíme, často pomáhajú sociálne siete, kde sa často šíria klamstvá, hoaxy, nenávisť. Sociálne siete, ktoré sú často zneužívané ako nástroj propagandy.
My na Slovensku máme k tomu všetkému ešte taký slovenský paradox. Všade počúvame, v mnohých veľkých mestách cítiť, že krajine sa darí dobre, že rastie HDP, klesá nezamestnanosť, rastú platy, ale potom prídete do Revúcej, do Rožňavy, do Spišskej Starej Vsi a ľudia sa pýtajú, kde je ten rast HDP? Čo sa s ním deje? Prečo ho my necítime?
A toto je problematika našej doby, v ktorej žijeme. Tieto problémy sú zložité. A na zložité otázky nie sú jednoduché odpovede. Žiaľ, často vidíme a ja to často počúvam, že holé hlavy používajú na vysvetlenie holé vety. A na zložité otázky, ako riešiť rómsku problematiku, čo spraviť, ako udržať taký úžasný projekt Európskej únie, ako ho rozvíjať, často dávajú jednoduché, demagogické a absolútne zavádzajúce odpovede.
Otázka je, čo môžeme spraviť? Čo každý z nás môže spraviť? Viete, ak chceme zmeniť našu spoločnosť, musíme začať sami sebou. Každý jeden z nás musí byť tou zmenou. A to je výzva pre politikov, od tých najvyšších až po tých na lokálnych úrovniach, aby prestali brať politiku ako nástroj moci na získavanie svojich výhod, ale aby brali politiku skutočne ako službu ľuďom. Aby vrátili dôveru ľudí v štát. Aby prinášali hmatateľné výsledky. To je to, čo pohne našu krajinu dopredu.
Táto doba je výzvou pre predstaviteľov cirkví. Aby zastavili tých, ktorí za Boha, za národ, za kresťanské hodnoty skrývajú svoju nenávisť. Nenávisť voči ľuďom inej rasy, inej farby pleti. To je úloha cirkvi.
Je to úloha učiteľov, aby opäť pochopili, že ich práca je poslanie. Že sú to oni, ktorí v školách môžu ovplyvniť naše deti. Ktorým majú vštepovať také potrebné hodnoty.
Je to výzva pre políciu, aby spravila poriadok. Aby tu bolo skutočne bezpečne. A ja ako prezident plne podporujem zásah polície proti predstaviteľom Ľudovej Strany Naše Slovensko. My musíme vystupovať, ale nesmieme ustúpiť zlu.
Je to výzva pre médiá, pre správcov sociálnych sietí, aby zastavili šírenie nenávisti. Nesmieme dovoliť šírenie nenávisti. Plne rozumiem Nemecku, ktoré pod pokutou 50 miliónov eur hrozí sociálnym sieťam, pokiaľ nezastavia šírenie nenávisti. Šírenie zlých, klamlivých informácií. Musíme si spraviť v našej spoločnosti poriadok.
Je to výzva pre lekárov, pre zdravotné sestry, aby keď ubolený človek prišiel, aby videl, že oňho bude postarané. Je to výzva pre každého jedného pracovníka štátnej správy, aby keď za ním občan príde a potrebuje pomoc, aby mu to bolo cťou ho obslúžiť. Aby nebral našich ľudí, ktorí prídu a niečo potrebujú, ako otravujúce zlo.
Je to výzva pre študentov, pre mladých ľudí, aby sa ozvali. Aby sa nebáli nastaviť zrkadlo nám, politikom. Aby keď majú pocit, že chcú vyjsť do ulíc, aby vyšli do ulíc. Aby jasne a slušne povedali, čo im v našej spoločnosti vadí. Pretože ich hlas potrebujeme počuť.
A na záver tu je výzva pre všetkých nás, pre všetkých vás. Pre dobrých ľudí. Pre vás. Aby sme nikto vo svojom okolí netolerovali zlo. Stará múdrosť hovorí, že na to, aby zvíťazilo zlo, stačí veľmi málo. Stačí, aby dobrí ľudia nerobili nič. Nedajme si našu krásnu krajinu. Nedajme si naše krásne Slovensko.“
Na otázku, ako diskutovať s voličmi Ľudovej Strany Naše Slovensko, ktorí fašisti nie sú, prezident odpovedal: „Keď som bol v Krupine na diskusii so stredoškolákmi, postavila sa jedna dievčina a povedala: ja som volila Kotlebu! Zatlieskalo jej možno 5-7 percent študentov. Potom som povedal svoj názor, prečo som si nesadol s Kotlebom v Prezidentskom paláci. Že si nesadnem za jeden a ten istý stôl s ľuďmi, ktorí boli a sú priamymi účastníkmi Slovenského národného povstania, ktorí bojovali proti najväčšiemu zlu. Že si nesadnem za jeden a ten istý stôl s človekom, ktorý prehlasuje najväčšiu takú obrovskú udalosť, ktorá začala tu - Slovenské národné povstanie - za najhorší deň našej slovenskej histórie. Že si nesadnem za ten istý stôl s človekom, ktorý povie, že jeho nezaujíma osud 70.000 odvlečených a zabitých Židov zo Slovenska, pretože to nie je problém náš, pretože my sme národ slovenský a oni sú len národ židovský. S takýmto človekom - a to som povedal študentom jasne - si ako prezident nikdy za stôl nesadnem. A čo bolo dôležité, že zrazu tí mladí ľudia tak, ako ste teraz vy zatlieskali, spustili obrovský potlesk. A mnohé veci, ktoré im dovtedy neboli jasné, im zrazu boli jasnejšie. Preto treba chodiť. Každý z vás, kto má vo svojom okolí, na sociálnych sieťach možnosť diskutovať, prosím, zapojte sa do diskusie. Bojujeme o srdce a charakter krajiny. Nedajme si ju. Slovensko je úžasná krajina, zabojujme o to.“
Beata
Balogová
