Známy fotograf a kameraman DAVID CYSAŘ po rokoch sprístupnil verejnosti Winternitzovu vilu v Prahe od slávneho architekta Adolfa Loosa. Jeho pradeda, ktorý ju dal postaviť, odtiaľ aj s rodinou vyhnali do koncentračného tábora. Vilu im nevrátili ani po vojne, ešte v deväťdesiatych rokoch v nej bola škôlka. Keď ju vo februári skúšobne otvorili, ľudia stáli vonku v radoch, len aby si ju poobzerali na vlastné oči.
O pradedovi Josefovi Winternitzovi, ktorý dal vilu postaviť v roku 1932, ste nemali žiadne informácie. No začali ste pátrať. Čo ste sa o ňom dozvedeli?
Dozvedel som sa, že bol významným právnikom, pracoval pre firmu Müller & Kapsa. Jeden z jej majiteľov, pán Müller si tiež dal postaviť známu vilu. Dozvedel som sa, že pradedko bol z ôsmich detí, z chudobnej rodiny z okolia Berouna. Jeho ďalších sedem súrodencov však vôbec nepoznám.
Prekvapilo ma, že celú túto vilu si dal postaviť, keď mal 35 rokov. Aj to, že od zadávacích plánov až po kolaudáciu vily prešiel len rok. A prekvapilo ma, že pradedko ovládal šesť jazykov, čo je obdivuhodné.
Zistili ste aj niečo o svojej babičke a prababičke?
Prababička bola z veľmi bohatej rodiny z Českej Lípy, presťahovala sa do Prahy, vydala sa za veľmi bohatého právnika, v podstate celý život žila v luxuse. No potom prišla vojna a koncentračný tábor a po vojne komunistický režim, keď žila v malom byte a dostávala nízky plat.
Obdivuhodná bola jej premena, že sa dokázala veľmi rýchlo transformovať z dámy z vyššej spoločnosti na obyčajný život, a pritom sa starala o celú rodinu, aj pre nás varila. Babička Suzana, možno preto, že bola v koncentračnom tábore ako mladé dievča, tým bola dosť postihnutá. Prababička bola tou, ktorá držala celú rodinu pokope, starala sa o štyri vnúčatá – Suzanine deti, a starala sa dosť aj o mňa.
Kedy sa do vily rodina nasťahovala a čo sa dialo po začiatku vojny?
Rodina sa tam nasťahovala už v roku 1932. V roku 1941 ich vysťahovalecký fond umiestnil niekam na Vinohrady, vilu im zhabali a odovzdali ju mestu Praha. To v nej zriadilo materskú škôlku, ktorá tu pôsobila kontinuálne až do roku 1995. Nemci boli systematickí, do koncentračných táborov odvážali ľudí podľa abecedy. Po vysťahovaní teda čakali na transport a v roku 1943 na nich „konečne“ prišiel rad.
Pradedo aj jeho syn Peter, žiaľ, hneď po príchode do tábora v Osvienčime zahynuli. Prababička Jenny s dcérou Suzanou – mojou babičkou, prežili vďaka tomu, že pracovali pri strojoch. Vrátili sa do Prahy, no do vily sa už nikdy nepozreli.
Viete aj dôvod?
Bolo ich niekoľko. V roku 1945, samozrejme, hneď požiadali o navrátenie objektu. Je k tomu aj smutný list, kde žiadajú, aby si aspoň mohli zozbierať ovocie zo záhrady, kým im ju vrátia, že sú zúbožení z koncentračného tábora a že by sa im ovocie hodilo ako zdroj vitamínov. Myslím, že ani toto im nepovolili.
Na žiadosť o navrátenie vily prababičke odpovedali, že patrí Josefovi Winternitzovi a oni uznávajú jej dedičské práva po smrti manžela, ale musí zaplatiť dedičskú daň. Prababička si požičala peniaze od banky, pretože nemala žiadny príjem, a zaplatila túto daň.
Ako to, že teda mesto vilu nakoniec nevrátilo?
Boli to pohnuté časy, trvalo to dlho. Škôlka bola vyšší záujem, ministerstvo školstva trvalo na tom, že tam musí zostať, takže sa riešilo, či vilu od prababičky odkúpia, alebo si ju od nej prenajmú a budú jej platiť nájomné.
