Viola Fischerová bývala so svojou rodinou v Lučenci. Najprv jej otca, živiteľa nielen svojich, ale i sestriných detí, zbavili práce. Deti nemohli chodiť do školy, museli nosiť žltú hviezdu, prežili nálety, skrývali sa a žili v strachu.
Jedného dňa ich presťahovali do vyhradenej časti mesta, do geta. „Ani jedlo sme si veľmi nemohli zobrať, lebo sme ho ani nemali.“ V gete to bolo ešte horšie.
Veľa z nich sa tam zbláznilo vrátane jej tety. Maďari brali dievčatá, znásilňovali ich, bili. Aj Violu chytili a zmlátili: „V noci prišli po mňa, zaniesli ma do židovskej školy, kde ma s pelendrekom tak zbili, že to bolo hrozné. Bola som dobitá ako hruška. O duši ani nehovorím.“
V dobytčom vagóne
Nevedeli si predstaviť, že by mohlo existovať dačo ešte horšie, no onedlho to na vlastnej koži zistili. „Pristavili dobytčie vagóny a hnali nás do nich. V jednom vagóne bolo takmer sto ľudí, dali nám dve vedrá, jedno vedro sme mali s vodou a druhé na fekálie. Ako najmladšiu v tej skupine ma určili, že ja budem fekálie vylievať cez oblok. Tak som to aj robila, ale ten vietor mi všetko fúkal nazad do tváre. A tak som aj vyzerala. Na nepoznanie.“
Ešte aj tam si pomáhali delením potravín, hoci si boli navzájom cudzí. Nevedeli, kam ich vezú, ale vedeli, čo sa s nimi stane. „Došli sme do Osvienčimu a tam bolo napísané ‚Arbeit macht frei‛. Ale nebola to pravda. Dali nám tam latu a tak nás po tej late hnali. Moja mamička nemohla prejsť, aj spadla, aj ju zodvihli, horko-ťažko sa tam dostala.“
Jediným gestom do plynu
Hneď po príchode ich vyhnali z vagónov a selektovali. „Selektoval nás doktor Mengele. On stál pri rampe, mal esesácku uniformu, čierne rukavice, biely plášť, esesácku čiapku. Zodvihla sa rampa a rukou ukazoval. Doľava, doprava. Bez problémov. Nepýtal sa nikoho. Ja som sa dostala na stranu smrti a potom sa na mňa pozrel, volal ma nazad, išli sme s mamičkou. Spýtal sa, koľko mám rokov, a keď som mu povedala, udrel do mojej mamičky, ktorá spadla a kotúľala sa po zemi. Mňa dal na stranu života.“
Obrali ich o všetko, čo ešte mali pri sebe. Oholili ich a dali im väzenské šaty: „Odstrihli nám vlasy. Ja som mala také krásne dlhé vlasy. Odstrihli nám ich a zobrali nám všetko, vyzliekli nás.“
V jednom lágri bolo tisíc dvesto ľudí: „Holá dlážka a tam sme sedeli a plakali. Ja som tak zaspala z tej strašnej tragédie, že si ostatní spoluväzni mysleli, že som zomrela. Ale, bohužiaľ, som sa zobudila.“
Tyrania a Mengeleho pokusy
Ak odtiaľ niekto vyšiel na toaletu, nemohol sa už vrátiť späť - nebolo miesta. Vedenie lágra situáciu vyriešilo: „Dozorkyňa Babi po nás začala skákať hlava–nehlava, po bruchách, urobila miesto. Ale len na základe toho, že voľakto musel zomrieť.“
“Mengele si ma vybral a robil na mne pseudolekárske pokusy, všetko mi pokazil.
„
Nielenže pracovali a žili v neľudských podmienkach, ktorým slabší podľahli, ale mali všetku tú holú krutosť pred očami: „Každý deň som musela na skalách kľačať a hore som musela držať v rukách tehlu. Dvadsaťštyri hodín. Potom nás odvelili na jedno prázdne miesto, kde bola vatra. Tam tritisíc Cigánov zaživa upálili. A my sme sa museli prizerať. To bolo hrozné. A keď sme sa vrátili do lágra, tak tá dozorkyňa Babi povedala: ‚Pozrite sa cez oblok von, vidíte ten veľký dym? Teraz vám pália vašich milých... a zajtra sa s tým mydlom budete umývať.‛ A tak aj bolo.“
Mengele si mnohých z nich vybral na svoje pokusy. Aj Viola sa dostala do tejto skupiny. „Všeličo do nás fúkali. A Mengele si ma vybral a robil na mne pseudolekárske pokusy, všetko mi pokazil. Od krviniek všetko. Potom ma museli liečiť v Prahe na hematologickej klinike.“
Z miesta na miesto
V Ravensbrücku bol najväčší koncentrák pre ženy, tam Viola spoznala Marišu Sternlichtovú: „Z jedného pohára sme pili a dali nám aj jesť, len tam bol piesok, uhlie, koňacina. Bez príboru, len tak rukou sme jedli. A pili sme z jedného hrnca. Pila najprv Mariša, potom som pila ja. Marišu zaliala krv a dostala miliárnu tuberkulózu. A hneď zomrela.“
Prežila Ravensbrück: Bola to doba, v ktorej nehodno žiť Čítajte Potom sa Viola dostala do Siemensovej továrne, kde opravovala káble: „Boli zavšivavené a dostala som čierne kiahne. Ale bola tam jedna poľská lekárka, ktorá to hneď zbadala a začala ma liečiť. Každý večer mi ošetrovala hnisavú ruku.“
“Pustili na nás horúci vzduch, tam sme sa dobre vypotili, potom nás vyhnali von na uhlie do zimy. Tam sme sa trápili a keď sme dobre prechladli, zase nás dali nazad do toho krematória. Do tej plynovej komory. Ani na to už nechcem spomínať.
„
Viola bola niekoľkokrát aj v plynovej komore, spomienky má v pamäti vryté do detailov. „Prezliekli nás do druhých šiat, do takých svetlých a dali nás do plynovej komory. A pustili na nás horúci vzduch, tam sme sa dobre vypotili, potom nás vyhnali von na uhlie do zimy. Tam sme sa trápili a keď sme dobre prechladli, zase nás dali nazad do toho krematória. Do tej plynovej komory. Ani na to už nechcem spomínať.“
Keď sa už blížil front, Nemci všetkých nahnali do pivnice a ušli: „Čakali, kedy nás zbombardujú a zlikvidujú. A my sme tam sedeli hodiny a hodiny vo vode. Ja som už bola taká zúfalá, že som sa chcela hodiť pod vlak.“
Na úteku
Ako prvej známej sa podarilo ujsť poľskej lekárke, ktorá Violu ošetrovala. Nemci obkľúčili les, pátrali po nej, pustili cvičené psy, no nenašli ju. Keď Viola videla, že je to možné, pokúsila sa o útek aj ona, no nemyslela len na seba: „Ja som tam zorganizovala sedem žien a vedela som, že keď prejdeme cez vodu, tak psy stratia stopu. Tam tiekol taký malý potok. A prešli sme.“
Podarilo sa im dostať sa až na územie Rakúska, kde ich ukryl veľkostatkár. U neho nejakú dobu pracovali a potom im vybavil falošnú legitimáciu, pod ktorou sa ukrývali do konca vojny.
Viola prežila ešte mnoho náletov, bombardovaní a niekoľkokrát sa ocitla zoči-voči smrti. Prežila. Po návrate do Lučenca sa so svojím bratom, jediným žijúcim príbuzným, rozhodla študovať medicínu v Prahe.
Manželovo vyznamenanie
V čase, keď ona bojovala o život v koncentrákoch, jej neskorší manžel Juraj Fischer bol veliteľom tanku v spojeneckej armáde. Zúčastnil sa aj na vylodení v Normandii 6. júna 1944. „V roku 2004, keď bolo šesťdesiate výročie vylodenia, tam manžela pozvali a dostal najvyššie francúzske vyznamenanie rytier Čestnej légie.“ Juraj Fischer zomrel vo veľmi symbolický deň - 9. mája 2007 – na 62. výročie platnosti kapitulácie Nemecka.
Príbehy 20. storočia
je projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK, ktorú financujú najmä drobní darcovia.
Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, môžete napísať na pamatnici@postbellum.sk.
Ak chcete projektu pomôcť, môžete sa stať členom Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo poslať jednorazový dar na účet
SK12 0200 0000 0029 3529 9756.
Autor: Antónia Filípková, Jana Speváková
