Celkom isto najznámejší dedko na Slovensku, ktorého poznajú všetky generácie, zažína hviezdy na obrazovke už okrúhlych štyridsať rokov. Deduško Večerníček je najstaršou televíznou zvučkou, ktorá sa vysiela až do súčasnosti, a okrem technickej úpravy vydržala v nezmenenej podobe.
Milý deduško, ktorý uvádza rozprávku na dobrú noc, bol pre mnohé deti súčasťou večerného rituálu pred spaním až tak, že do verejnoprávnej televízie adresovali stovky listov so zvedavými otázkami o jeho živote. Ak sa náhodou niektorý večer na obrazovke neobjavil pre technickú poruchu alebo športový prenos, rodičia nahnevane telefonovali do redakcie, že nevedia utíšiť plačúce deti.
Začiatky v rozhlase
Televízna rozprávka na dobrú noc sa však zrodila skôr ako Deduško Večerníček. Začínala v rozhlase, odkiaľ ju televízia prebrala ako osvedčený formát. „V rozhlase sa o nesmiernu popularitu rozprávok na dobrú noc pričinila najmä legendárna ‚teta‘ Viera Bálinthová, ktorá ich nádherným hlasom čítala,“ hovorí Milan Antonič, ktorý strávil 45 rokov ako archivár vo verejnoprávnej televízii.
Spočiatku tie isté rozprávky naživo pred kamerou čítali známi slovenskí herci ako Karol Machata, Gustáv Valach alebo Eva Kristínová. „Nemali pravidelný rytmus ani vysielací čas. Slúžili, zjednodušene povedané, ako programová výplň,“ približuje Antonič. Až na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov 20. storočia sa tento program ustálil z hľadiska minutáže aj času vysielania.
Názov Rozprávka na dobrú noc sa zmenil na Večerníček v roku 1974 – autorom tohto pomenovania bol český surrealistický básnik a maliar Milan Nápravník. Až v nasledujúcom roku sa začal vysielať každý deň.
Prvý slovenský animovaný večerníček bol v roku 1965 čiernobiely „Ako si mačky kúpili televízor“ podľa literárnej predlohy Jaroslavy Blažkovej. Výtvarníkom bol Jozef Povrazník, za kamerou stál Juraj Hajdu a režíroval ho Ján Chlebík.
Okrem technológie sa za tie roky zmenil aj obsah večerníčkov. „Od, pri všetkej úcte, jednoduchých motívov so zvieratkami cez ľudovo-folklórne, historizujúce motívy až k výsostne súčasným témam,“ hovorí Antonič.
Žiadny akčný hrdina
V prvej zvučke rozprávky na dobrú noc z roku 1966 hral ježko v rozsvietenom paneláku na klavíri a na záver sa v pyžame s deťmi rozlúčil a okná v paneláku zhasli. V roku 1971 ju nahradila zvučka s handrovými panáčikmi, ktorí vyskakovali z košíka so šitím a zažínali lampu a nakoniec sa do košíka opäť uložili.
Krátko po spustení pravidelného farebného vysielania začiatkom roka 1977 sa začala vysielať prvá farebná zvučka s Deduškom Večerníčkom. Znelka podľa námetu a scenára dramaturgičky Anny Minichovej, z dielne grafického výtvarníka a režiséra Ladislava Čapka s hudbou Jaroslava Celbu sa deťom od začiatku veľmi páčila.
"Štekot nášho psíka bol pre príbeh zvučky isto inšpiráciou," spomína dcéra autorky námetu Katarína Minichová, ktorá bola tiež roky dramaturgičkou večerníčkov.
"Zvučka Večerníčka je nadčasovým príbehom, v ktorom „hrajú“ všetci dôležití: Deduško a jeho vzťah so psíkom, štyri ročné obdobia v prírode, deň aj noc. Všetko spolu súvisí a najmenšiemu ponúka nielen dôležitú informáciu, ale aj emóciu. A triumfom zvučky je jej opakovanie, kľúčová situácia budovania sebaistoty pre malého človeka," dodáva Minichová.
