Nad New Yorkom práve zapadá slnko, tma na mesto však nepadne. Postupne sa rozsvietia všetky mrakodrapy aj väčšie ulice. Cesty sa zmenia na pásy bielych a červených svetiel, z ktorých väčšinu tvoria taxíky. V jednom z nich sedí reportérka CNN Laurie Segall a niečo ťuká do telefónu.
„Práve si píšem s Romanom,“ hovorí Laurie a pozrie sa do kamery.
„Nepoznáme sa veľmi dobre, ale po pár esemeskách sa mi zdá ako typ človeka, s ktorým by som sa rada spoznala,“ pokračuje a pýta sa ho, ako sa má.
Prechádzajúc mestom si vymenia ešte pár správ, až kým nepadne návrh na stretnutie. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby Laurie nemala priateľa a keby Roman nebol mŕtvy. Odpoveď príde takmer okamžite.
„Áno, mohli by sme sa stretnúť.“
„Kedy?“
„Budúci týždeň.“
Laurie sa nad odpoveďou zamyslí, aj keď vie, že zbytočne. Takto sa začína reportáž z cyklu Mostly Human americkej televízie CNN.
Úvahu o stretnutí nakoniec uzavrie Roman jedným slovom: „Žartujem.“
Osudný deň
Roman Mazurenko nežije už vyše roka, zato jeho virtuálny avatar si stiahli už tisícky osôb. Môžu si s ním písať cudzí ľudia, rodinní príslušníci i priatelia.
Vytvorila ho jeho najlepšia kamarátka Eugenia Kuyda ako pokus o večnú pamiatku.
Roman sa narodil v Bielorusku a žil v Moskve, no cítil, že krajina mu je malá. Chcel sa dostať do Ameriky a rozbehnúť svoju start-upovú kariéru naplno.
Po tom, ako mu nevyšiel biznis zameraný na vytváranie digitálnych časopisov, pustil sa do omnoho prevratnejšej myšlienky. Chcel zmeniť spôsob pochovávania.
Domnieval sa, že medzi mladými ľuďmi rastie odpor k tradičným pohrebom a viac ako vlastná smrť ich zaujíma, čo sa potom stane s ich virtuálnou identitou. Riešením mal byť nový druh cintorínov, kde by boli zosnulí pochovávaní v biologicky rozložiteľných kapsulách. Tým by ich telá vyživovali stromy zasadené na mieste hrobu a vznikli by tak akési „pamätné lesy“.
Prvého investora nápad nezaujal, no Roman veril, že v Amerike bude mať väčšie šance. No dotiahnuť plán do konca sa mu už nepodarilo.
Osudným sa mu stal 28. november. Rozhodol sa skrátiť si čakanie na vydanie cestovného pasu prechádzkou po meste. Pridal sa k nemu kamarát Dimitri Ustinov.
„Zložil som ti pesničku,“ povedal Dimitri po chvíli.
„Čože?“
„Nájdeš ju na Soundcloud. Volá sa Sleepy Song a spieva tam Manizha.“
Roman ju začal hľadať a keď zodvihol zrak, stál pred zatarasenou ulicou a nápisom: Prejdite na druhú stranu.
Pozrel sa, či niečo nejde a vošiel na priechod pre chodcov. Dimitri zatiaľ zastavil na kraji cesty, aby si pozrel prijatú esemesku. Keď ju dočítal, vykročil za Romanom.
Pozrel sa vľavo a spozoroval prichádzajúce auto, ktoré sa rútilo príliš rýchlo. Na podobné situácie bol zvyknutý, v Moskve to nie je neobvyklý pohľad. Jazdia tak predovšetkým vozidlá diplomatov, no ešte nikdy ich nevidel rútiť sa na kamaráta.
Dimitri začal kričať, no bolo príliš neskoro. Auto narazilo do Romana, prehodilo ho cez kapotu a zhodilo na zem. Prevoz do nemocnice nepomohol, na ďalší deň zraneniam podľahol.
Roman Mazurenko na priechode pre chodcov. (zdroj: Profimedia)Oživenie cez umelú inteligenciu
Nasledujúce týždne po Mazurenkovej smrti jeho priatelia diskutovali o tom, ako si najlepšie zachovať jeho pamiatku a spomienky. „Pamätný les“ sa im nezdal uskutočniteľný a nezaujala ich ani kniha ilustrovaná fotografiami z legendárnych párty. Ďalší priateľ navrhol vytvoriť webstránku.
Eugenii sa nepáčil ani jeden návrh. Nechcela vyrábať bežné veci ani sa viazať k jednému miestu. Chcela niečo, čo by mohol mať každý a kedykoľvek po ruke.
Po chvíli dostala šialený nápad. Uvedomila si, že najviac jej budú chýbať rozhovory s Mazurenkom. Sama pracovala v start-upe, ktorý vyvíjal robota vybavujúceho za ľudí základné záležitosti ako rezervácie v reštaurácii a podobne.
Čo keby všetky textové správy vložili do danej technológie a vytvorili tak konverzačného robota? Možno by znel ako Mazurenko. A možno aj nie. Ale čo ak?
