Zaujímajú ho roztratené menšiny, ktorých mená dnes málokto pozná. Po Slovensku cestoval dvakrát. Raz, aby písal o Rómoch zo Svinej, potom sa vrátil za spišskými Nemcami. KARL-MARKUS GAUSS hovorí o tragédii stredoeurópskych Nemcov, ale aj o tom, prečo ho menšiny napokon omrzeli a nahnevali.
Prečo ste napísali knihu o stredoeurópskych Nemcoch?
Moji rodičia pochádzajú spomedzi dunajských Švábov, čo je menšina žijúca v dnešnej Vojvodine, a prišli do Nemecka v roku 1945. Začal som teda písať o nemeckých menšinách, pretože to bola tabu téma v po nemecky hovoriacich krajinách. Záujem o nemecké menšiny sa spájal s veľkým Nemeckom, ale ja som nemal záujem o nejaký revanšismus či fašizmus, nechcel som hlásať návrat nemeckých majetkov, reštitúcie. Navyše bola to už moja šiesta či siedma kniha v poradí týkajúca sa európskych menšín, a tak som si povedal, prečo nie Nemci, kto iný ako ja by to mal napísať.
Pre koho bola teda táto téma problematická?
Ľudia, ktorí museli odísť do Nemecka, Ameriky alebo Rakúska, boli veľmi konzervatívni a dlhý čas nástojili na tom, že chcú naspäť svoje domovy. Žiadali odškodné za to, že museli svoje krajiny opustiť, mnohí z týchto ľudí podporovali ultrapravicu. A pre demokraticky zmýšľajúcich Nemcov teda bola táto téma tabu. Pre mňa to však bola šanca, a priam nutnosť, o tom napísať.
Páčila sa mi otváracia scéna knihy Roztratení Nemci. Vaša respondentka žiarli, koľko pozornosti ide židovskému múzeu vo Vilniuse, a želá si, aby aj vyhnaní Nemci boli uznaní ako obete druhej svetovej vojny.
Áno, vlčie deti, ako sa im hovorí, boli tiež obeťami a dlho im to nebolo priznané, nevedelo sa o nich. Nie je veľmi šťastné bojovať o to, kto je najväčšou obeťou. Samozrejme, tragédia stredoeurópskych Židov je neporovnateľná, ale sú aj iné skupiny, ktoré mali veľmi zlú životnú skúsenosť. A chcú, aby ľudia vedeli, že existujú, že majú tragický príbeh.
Kto sú vlčie deti?
Nazývajú sa tak, pretože stratili rodičov počas vojny a vo veku päť či šesť rokov putovali krajinou zničenou vojnou. Zabudli, odkiaľ prichádzajú, kto boli ich rodičia, žili v skupinách po päť až dvadsať ľudí ako vlci. Luise Quietsch, s ktorou som hovoril, stratila mladšieho brata, čo pociťovala ako obrovskú tragédiu, pretože sa o neho nedokázala postarať. Odišla do Litvy, kde žobrala a jedna rodina si ju adoptovala.
Zabudla na svoje detstvo a po štyridsiatich rokoch, v momente, keď prišla do hračkárstva a uvidela dreveného panáčika, spomenula si na nemecký výraz "hampelmann". Bolo to ako výbuch, v priebehu niekoľkých týždňov si pospomínala a do dvoch rokov sa znovu naučila reč. Dnes je jednou z tých, ktorí sa snažia vlčie deti organizovať. A nie je ich málo.
Ako ste sa o nich dozvedeli?
Vždy predtým, než odídem do terénu, veľa si k téme naštudujem. Čítam knihy, hľadám v knižniciach, píšem e-maily. Až potom odídem. Ale keď už cestujem, snažím sa sčasti zabudnúť, čo som si načítal. Stretávam ľudí, vidím krajinu. A najdôležitejší sú ľudia, tých nemôžem zorganizovať zo Salzburgu, pretože aj náhoda má svoje dôležité miesto. Niekedy stretnem hlúpych ľudí, inokedy očarujúcich, niekedy sú nudní.
Niekedy dokonca spadnú zo schodov ako jeden z vašich respondentov.
To neviem naplánovať. Televízia mi ponúkala, aby som urobil o týchto ľuďoch film, ale nebolo to možné, lebo nedá sa stretnúť ich na tom istom mieste a vypočuť si tie isté príbehy. Keď prídem s kamerou a tímom, už to nie sú tí istí ľudia. Sú plachí.
Ako zariadite, aby sa ľudia s vami rozprávali?
Niekedy prejdem dedinou aj trikrát, sadnem si v parku, idem do jedinej kaviarne a nič sa neudeje. Som sklamaný, tá nuda ma priam bolí. A potom po nejakom čase sa pristaví staršia pani a pýta sa ma, kto som a čo tu hľadám.
