Fiktívna otázka, kto je najväčším a najčítanejším autorom slovenských bestsellerov, má ľahkú odpoveď. Mladší čitatelia budú zrejme tipovať Dominika Dána alebo Táňu Keleovú-Vasilkovú, tí starší však vedia, že pozícia Joža Nižnánskeho (1903 – 1976) je neohroziteľná.
Jeho knihy nielenže vychádzajú dodnes (dokonca aj v prekladoch), ale najmä je autorom, ktorý napísal prvý rýdzo slovenský bestseller, knižný šláger, po ktorom skočili desaťtisíce čitateľov.
Jeho Čachtická pani (1932) bola takmer „povinným“ čítaním a príbeh, ktorý si jeho autor vymyslel, sa stal pre Slovákov historickou pravdou – väčšina z nich si myslí, že takto to s Alžbetou Bátoriovou naozaj bolo, vrátane železnej panny, nevinných dievčat a krvilačného Ficka.
Obálky rôznych vydaní Čachtickej pani. (zdroj: coverbook.com)V konopných gatiach
Nižnánsky sám o sebe povedal, že naučil slovenský národ čítať. Hoci to znie nafúkane, je to pravda. Samozrejme, že Slováci sa učia čítať v školách, ale čítať knihy ich učia autori, ktorí ich k čítaniu svojimi textami pritiahnu.
Po vzniku Československa (1918), keď sa Slováci konečne stali svojprávnym národom, sa ukázalo, že práve toto je problém. Okrem tzv. domových pokladníc, zábavných a náučných kalendárov a modlitebných knižiek, Slováci nečítali takmer nič.
Z toho vyplývala aj veľká zadubenosť nášho národa, veď časť z neho v tých časoch ešte stále behala v konopných gatiach. Istá čitateľská základňa bola len vo väčších mestách, noviny a časopisy však mali nízky náklad (niekoľko tisíc kusov) a literatúra, ktorá by sa čítala masovo, jednoducho neexistovala.
Práve toto zmenil Jožo Nižnánsky – napísal knihu, ktorú odrazu chceli čítať všetci. A nezostal len pri jednej, za šesť rokov ich vyprodukoval osem.
Ako zvýšiť náklad?
Nižnánsky, rodák z Brestovian pri Trnave, vyrastal v časoch vrcholiacej maďarizácie, keď aj lístok na vlak si bolo treba pýtať v úradnom jazyku, inak hrozili sankcie. Takže jeho literárne začiatky sú v maďarčine, no po vzniku ČSR rýchlo prešiel k rodnému jazyku.
Začínal ako novinár, čo bola najlepšia škola pre budúceho spisovateľa, a debutoval v roku 1928 básnickou zbierkou Medzi zemou a nebom. Situácia v novinách Slovenská politika, v ktorých od roku 1924 robil redaktora, však bola zlá – predávalo sa ich len 2000 kusov a vydavateľ pohrozil, že ak náklad nepôjde hore, denník skončí.
Redakcia sa rozhodla, že budú teda uverejňovať román na pokračovanie a skúsili ich niekoľko, boli to však preklady a nechytali sa. Nižnánsky spomína:
„Prišli sme (v redakcii) na to, že musíme uverejňovať pôvodný slovenský román, zaujímavý a napínavý od začiatku až do konca. Ale kde by sa dal taký román zohnať? Na tejto porade som spomenul, že najlepšie by sa hodil román o krvavej čachtickej grófke Alžbete Bátoričke. Kto nám ho však napíše? Podujal som sa teda hľadať autora.“
Napíšte to vy sám!
Ukážka z románu
Keď Teodóz Sirmiensis zo Súľova dočítal rozsudok, pandúri museli odsúdencov pochytať, lebo chceli utiecť a v hrôze pred strašnou smrťou, ktorej pazúry cítili na sebe, vrešťali tak desne, že v okolostojacich tuhla krv.
Katovi pomocníci ujali sa Ilony Jó a ku katovi otrčili najprv jednu jej ruku, potom druhú. Všetky tváre boli bledé. Kat odškvaroval jej prst za prstom. Revala ako zranené zviera. Po štvrtom prste padla do mdlôb. Pomocníci vyvliekli ju po rebríku na vatru a priviazali ju na jeden z dvoch stĺpov, čo z nej vyčnievali.
Dora Sentéšová zamdlela už pri pohľade na svoju družku a na jej prsty, červenajúce sa v snehu pri katových nohách. O chvíľu ju s odštiknutými prstami priviazali na stĺp vedľa Ilony Jó.
Prišiel rad na Ficka. Traja pandúri museli pomôcť katovým pomocníkom zvaliť ho na zem a pritlačiť mu hlavu na klát. Kat zahnal sa palošom a Fickova hlava oddelila sa od krku. Paloš, pretnúc krk, preťal aj besný rev, ktorý chrčal z Fickovho hrdla.
(Jožo Nižnánsky: Čachtická pani, s. 588)
Autori však neboli. Vlažný záujem prejavil Kvetoslav Florián Urbanovič (1885 - 1963, predstaviteľ epigónskej postrealistickej prózy a drámy, ako ho charakterizuje slovník spisovateľov) a Nižnánsky mu zohnal množstvo historických podkladov a napísal mu aj kostru románu.
Výsledok bol však úbohý. Podľa Nižnánskeho spomienky vtedy zasiahol šéfredaktor Slovenskej politiky František Votruba: „A prečo ten román nenapíšete vy sám, pán kolega? Ohromilo ma to, zatočila sa mi hlava... Ale po krátkom rozmýšľaní a váhaní som redakcii oznámil, že Čachtickú paniu napíšem. Veď išlo o záchranu našej Slovenskej politiky!“
Nižnánsky si teda sadol a pustil sa do písania. Túto situáciu dôverne pozná
každý autor, ktorý písal na pokračovanie: tlak termínu je neúprosný, adrenalín stúpa, počet vyfajčených cigariet a vypitej kávy rastie a text vtedy vzniká akoby sám od seba.
Výsledok sa však dostavil: čitateľov slovenská politika nezaujímala, ale príbeh krvavej grófky áno a náklad novín začal utešene stúpať, až postupne dosiahol 35-tisíc predaných výtlačkov!
Do roku 1934 vyšlo v češtine 5 vydaní Čachtickej pani. V slovenčine to bolo rovnaké. Na obrázku odvážna obálka českého vydania. (zdroj: antikvariát Václav Beneš)Na periférii literatúry
V roku 1932 Čachtická pani vyšla aj knižne, v pražskom vydavateľstve Mazáč, a úspech bol dokonalý, pretože čoskoro vyšiel aj preklad do češtiny aj maďarčiny.
Nižnánsky mal 29 rokov, polepšil si finančne a stal sa z neho uznávaný a obľúbený autor. Niekto by mohol namietnuť, že za úspechom bola atraktívna téma a hlad čitateľov po takomto druhu literatúry, je to však len polovičná pravda.
