Politické zásahy v televízii boli bežné

BRATISLAVA. Mimoriadne dotácie aj beztrestnosť. Také sú odmeny pre "poslušných" riaditeľov verejnoprávnych médií. Aj 28 rokov po páde komunizmu totiž chcú mať politici pod kontrolou verejnoprávne médiá.

Hoci počas tohto obdobia na pár rokov zverili voľbu šéfa televízie a rozhlasu ich radám, neskôr im túto kompetenciu vzali s odôvodnením, že „rada zlyhala“.

Ponovembroví riaditelia verejnoprávnych médií tak boli často blízki vládnucej garnitúre alebo si jej podporu museli získavať, čo sa často odrážalo aj vo vysielaní. Problémy sa končili aj vzburou v spravodajskej redakcií.

"Politici pripisujú televízii veľký význam, je to silný nástroj na propagáciu a propagandu. Myslia si, že sa ľahšie dostanú do verejnoprávnej televízie ako do komerčnej a snažia sa do nej dostať cez svojich ľudí, ktorých tam dosadia," hovorí mediálny analytik a dlhoročný predseda rady pre vysielanie Miloš Mistrík.

Prečítajte si tiež:Prečítajte si tiež: Podobní už boli. Rezník zapadá do obrazárne šéfov televízie

"Paradoxne, a to sa ukázalo aj za Mečiara, aj neskôr, že keď sa tam dosadilo príliš stranícky vyprofilované vedenie, tak začala klesať sledovanosť."

Politická podpora na druhej strane znamenala, že si riaditeľ vedel vybaviť dotácie, aby sa „zbavil dlhov po bývalých manažmentoch" či zvýšenie koncesionárskych poplatkov.

Verejnoprávne médiá sa totiž dlhé roky nedokázali dostať z obrovských strát. Exriaditeľ rozhlasu Jaroslav Rezník, ktorý sa teraz ako favorit Smeru a SNS stane riaditeľom RTVS, si dokonca vedel vybaviť dotáciu aj od pravicovej vlády.

Pred Vianocami roku 2004 mu vtedajší minister financií Ivan Mikloš priklepol až 183 miliónov korún (asi šesť miliónov eur) na oddlženie rozhlasu, ktorého bol vtedy riaditeľom sedem rokov (1997 - 2005).

Napriek zlému hospodáreniu, nevýhodným zmluvám a podozreniam z trestných činov nebol stíhaný ani jeden z riaditeľov.

Prečítajte si tiež:Prečítajte si tiež: Reportér RTVS: Najhoršie bolo za Nižňanského

Tlaky v spravodajstve

Za Mečiara sa Slovenskej televízii hovorilo hlásna trúba mečiarizmu, svoj vrchol dosiahla za Igora Kubiša. "Televízia sa stala straníckym médiom, ktoré porušovalo nielen všetky zásady verejnoprávnosti, ale aj slušnosti a objektívnosti," napísal v roku 2002 komentátor Marián Leško vo svojej knihe Mečiar a mečiarizmus.

V spravodajstve sa objavovali komentáre útočiace na politických protivníkov hnutia, prezidenta i na Európsku úniu a NATO.

Po páde mečiarizmu tak prvá Dzurindova vláda hľadala riaditeľa, ktorý by televíziu "vyčistil". Okrem odpolitizovania sa potrebovala zbaviť aj zdedených dlhov, podvodných zmlúv, nadbytočných zamestnancov aj zastaranej techniky.