Keď ju ako 18-ročnú našli rodičia ležať doma na zemi, nevedeli, čo sa deje. Dovtedy nemala žiadne problémy a nič nenasvedčovalo tomu, že by raz mala odpadnúť, nereagovať na slová a kŕčovito sa zvierať v bolesti.
Omdlela? Udrela sa? Čo sa vlastne stalo?
“U neurológa som bola zhruba päťkrát, kým som zistila, že vyšetrenia neprebiehajú tak, ako by mali. Musela som pred ním chodiť polonahá.
„
„S manželom sme prišli domov z práce a dcéru sme našli ležať na chodbe. Bola oblečená a obutá a čakal pri nej pes. Nevedeli sme, odkedy takto leží a na prvý pohľad nebolo jasné ani to, že ide o epileptický záchvat. Bola úplne ticho, akurát mala zaseknuté zuby,“ opisuje prvú skúsenosť s epileptickým záchvatom matka Kristíny Viera Šlesarová.
Situácia sa vyvíjala v sekundách. Otec pristúpil ku Kristíne a snažil sa zistiť, čo sa deje. Napadlo mu, že v podobných situáciách treba vytiahnuť zapadnutý jazyk, aby sa dotyčný nezačal dusiť. Nepodarilo sa, takmer mu odhryzla prsty. Mama zatiaľ zavolala záchrannú službu.
Do dvadsiatich minút sedela Kristína obkolesená záchranármi. Kým oni sa snažili pomáhať, ona sa usmievala a robila si žarty. Postupne ju však smiech prešiel.
Nasledovala séria vyšetrení. Nič vám nie je. Ale áno, je mi niečo. A čo vám je? Na to ste tu vy. Po röntgenoch, CT vyšetreniach, magnetických rezonanciách a ďalších pozorovaniach prišla prvá odpoveď. Máte epilepsiu. A teraz čo?
Pozeral jej do nohavičiek
Keď Kristína prvýkrát prišla k neurológovi, aby ju vyšetril a predpísal liečbu, cítila sa zvláštne. Nielen preto, že sa s jej menom definitívne spojila diagnóza, ale aj preto, že sa musela vyzliecť do pol pása. Dovtedy sa takto u lekára neodhalila nikdy, ale čo ak je to pri tejto chorobe bežná prax. Nevedela.
