Autor textu: Ferdinand Dúbravský
Poviestka zo stredoveku
Ferdinand Dúbravský
Ferdinand Dúbravský (1850 – 1926) patrí do galérie dávno zabudnutých autorov a jeho dielo je nám dnes k dispozícii najmä vďaka Zlatému fondu denníka SME. Dúbravský bol plodný autor, pracoval ako pisár a redaktor. Jeho život je spojený najmä so západným Slovenskom (Skalica a Modra). Tam sa aj odohrávajú jeho strašidelné povesti, ktoré zozbieral a upravil a z ktorých výber vám ponúkame.
Syn pána na Dobrej Vode a Dechticiach (maďarsky: Jököi és Dejtei úr), 25-ročný šuhaj, vybral sa na cestu do Nitry, aby tam na stoličnom shromaždení zemianskych stavov zastupoval svojho chorého otca. Sprevádzali ho telesný panoš a dvaja hajdúsi. Jeli koňmo, skoro ráno, aby na poludnie boli v Hlohovci a potom do večera v Nitre.
Do Hlohovca prijeli zavčas a odobrali sa na hrad. Tam bol mladý pán srdečne uvítaný, najmä domajšiou dcérkou, ktorá práve slávila svoje 20 ročné narodeniny. Spoločnosť bola četná, zábava veselá, tabuľa skvostná a tak sa mladý pán až do večera zabavil. Už sa zmrákalo, keď sa opäť vydal na cestu.
Ilustrácie: Lukáš Cehľár (1990)
Pochádza z dediny Poľov (časť Košíc), študoval na Škole úžitkového výtvarníctva v Košiciach, tento rok absolvoval na VŠVU v Bratislave. Venuje sa aj písaniu poézie (ako diplomovú prácu vytvoril vlastnú grafickú zbierku). Venuje sa najmä tradičným grafickým technikám, ilustrácie pre túto prílohu vytvoril technikou linorytu.
V opojnej nálade ani nespozoroval, že sa hodne zamračilo a búrka je na obzore. Sotva boli asi štvrť hodiny na ceste, kôň jedného hajdúcha ztratil podkovu a nemohol ďalej. Mladý pán poslal sluhu zpäť, aby nechal v Hlohovci koňa znovu podkovať a potom sa za nimi trpkom ponáhľal.
V nočnej búrke
Mladý pán s družinou poberal sa ďalej. Ale už začal hrom trieskať, blesky sa krížily a taká temnota obostrela zem, že ani jeden jazdec nevidel svojho predného druha. Spustil sa taký lejak, že boli čochvíľa až do kože premoknutí a kone len krokom mohli napredovať.
Už mali skoro pol cesty odbavenej, keď odrazu stojí pred nimi zavalitý gazda v širici, s fokošom v ruke a pýta sa: „Kam, páni, v tejto slote?“
Mladý pán popodišiel dopredu a pýta sa: „Neni sú niekde chatrče, kde by sme sa mohli ukryť a čakať, až tá pohroma prejde?“
„Neni,“ znela odpoveď.
Taká temnota obostrela zem, že ani jeden jazdec nevidel svojho predného druha. (zdroj: Lukáš Cehľár)„A kde bývaš ty, človeče?“
„Mám hostinec asi štvrť hodiny cesty odtiaľto, ale je vás priveľa, mám len dve izby.“
„No šopu, alebo stodolu azda máš pre mojich sprievodčích.“
„To mám, ale len za peniaze.“
„No však ti zaplatím,“ rozdurdeno riekol mladý pán. „Teraz hybaj, zaveď nás tam!“
Tiahli lesom a skôr, než by sa boli nadáli, zastali pred domom, ohradeným vysokým múrom.
„Sme na mieste,“ riekol gazda. Otvoril bránu, naši jazdci vjeli a zosadli z koňov. Boli premoknutí do kože.
Gazda najprv zaviedol pána do priestrannej izby, ktorá bola za krčmu zariadená a v ktorej veselý oheň plápolal na otvorenom ohnisku.
„Tu sa môžete osušiť a keď chcete dačo vypiť, moja žena vám poslúži. Však musím vám povedať, ona je nemá.“
„Teda nech prinesie víno,“ odvetil mladý pán a pristúpil k ohňu.
Varovanie nemej ženy
Gazda vyšiel, aby sprievod zaopatril. Voviedol hajdúchov do stodoly, kde bolo hojnosť slamy a kone uviazali pod šopu a hodili im sena. Na to sa vrátil do izby a usadnul za stôl.
Mladý pán si ho prezeral. Mal pred sebou silného, svalnatého chlapa, ktorý si teraz hovel pri džbánku vína.
Žena vyzerala ako umučené stvorenie; chudá, bledá, uplakaná a slabúčka, čo vysvetľoval gazda tým, že je vždy chorá.
Mal pred sebou silného, svalnatého chlapa, ktorý si teraz hovel pri džbánku vína. Žena vyzerala ako umučené stvorenie; chudá, bledá, uplakaná a slabúčka, čo vysvetľoval gazda tým, že je vždy chorá. (zdroj: Lukáš Cehľár)„A čo ste robili vonku v tom daždi?“ pýtal sa mladý pán.
„Čakal som na mojich dvoch synov, odišli do Zbehov, ale už by tu aj mohli byť.“
Pán popíjal vínko, bolo dobré a sušil si svoj odev. Gazdiná prikladala a gazda sedel mlčky za stolom a dumal. Pán aj svojim sluhovcom dal vína zaniesť a k tomu aj chleba a syra. Inšie nebolo k dostaniu.
Vtedy sa gazda ozval. „Pane, ochutnajte aj moje vínko; bude vám lepšie chutiť ako toto krčmárske. — Prines, stará!“
V tom zvonka zaznel prenikavý hvizd.
„Aha, už sú tu moji synovia!“ zvolal gazda a bežal von.
Gazdiná priniesla krčah vína, postavila ho na stôl a priblížiac sa k ohňu, strčila pánovi kúšťok papieru do ruky. Pán pozrie naň a číta neumelou rukou napísané slová: „Beda vám, nepite, pozor dajte!“ Akonáhle to prečítal, vytrhla mu gazdiná papier z ruky a hodila ho do ohňa. Sopjala prosebne ruky a odišla.
