Pustovník od Sv. Kateriny
Autor: Ferdinand Dúbravský
Ferdinand Dúbravský (1850 – 1926) patrí do galérie dávno zabudnutých autorov a jeho dielo je nám dnes k dispozícii najmä vďaka Zlatému fondu denníka SME. Dúbravský bol plodný autor, pracoval ako pisár a redaktor. Jeho život je spojený najmä so západným Slovenskom (Skalica a Modra). Tam sa aj odohrávajú jeho strašidelné povesti, ktoré zozbieral a upravil a z ktorých výber vám ponúkame.
Smutné rumy kostola sv. Kateriny vyčnievajú na kraji Bielej Hory, neďaleko dediny Naháč, asi 2 hodiny cesty od Nádaša. Avšak v tej dobe, keď nasledujúca povesť na týchto miestach sa odohrávala, nebol tu ani kostol, ani kláštor; teda muselo to byť hodne dávno, lebo kostol bol vraj asi 1650. — 1690. roku stavaný.
Toto miesto bolo už za pradávnych časov pamätné. Tu voľakedy naši pohanskí predkovia svoje obete bohom prinášali, pozdejšie slúžilo za útulok zbojníkom a ešte pozdejšie pustovníkom. Miesto toto akoby bolo stvorené pre samotársky život. Na vrchu rozsiahla plocha, na naháčskej strane srázna skala, na ostatné strany húšťavy a hustá hora, bokom od dedín a usadlostí. Dobrý útulok samotárov a ľudí, ktorí mali príčinu vyhýbať sa svetu.
Ilustrácie: Katarína Dudášová (1991)
Vyštudovala Školu úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave, absolvovala Študijný pobyt na Slippery Rock University v Pennsylvánií (USA) a tento rok skončila štúdium na VŠVU.
Venuje sa najmä komiksu, vystavovala na jedenástich kolektívnych výstavách, vytvorila vizuál tabletovej hry pre hendikepované deti (2016) pre Pink Crocodile School, Praha (www.special-needs-dict.com), v roku 2009 získala Cenu ministra kultúry Slovenskej republiky M. Maďariča za „Prečo som na svete rád/ rada“.
Dlho pred tým, než bol tu kostol postavený, stála tam drevená kaplnka, jednoducho srúbená a poblíž nej malé obydlie so zahrádkou. Kol do kola rozprestieral sa prales, ktorým však na všetky strany chodníčky sa rozbiehaly. Teda nebolo to miesto úplne od sveta odlúčené.
Obyčajne býval tam dajaký hriešnik ako pustovník a kajal sa zo svojich hriechov. Často ale bolo to miesto i po dlhé roky opustené, vtedy kaplnka i obydlie spustly, rozpadly sa, lebo nebolo nikoho, kto by sa o ne staral.
Nový pustovník
Naraz sa to však zmenilo.
Prišli tesári, odstránili pozostatky starej chalupy, srúbili novú objemnú búdu, shotovili jednoduché náradie do nej a upravili na obývanie. Rozhlásilo sa, že nový pustovník prišiel.
Pod názvom „pustovník“ rozumel sa vždy staroch so šedivou bradou a hlavou, ináče si ho nevedel ľud predstaviť. Ale tento nový pustovník nebol takým; bol to mladý, bujarý muž, ktorému pod hrubou pustovníckou halenou srdce pre svet odumreť ešte nemohlo.
Pustovník si nikoho nevšímal. Bol prostovlasý, tvár mal opálenú, oči iskerné. (zdroj: Katarína Dudášová)Prišiel Boh vie odkiaľ. Keď ho ľudia po prvýkrát uzreli v kostole na Dobrej Vode, kľačiaceho u oltára a pohrúženého v hlbokú modlitbu, postrkovali hlavy a dopytovali sa, kto to vlastne je. Ale nikto nič o ňom nevedel.
Pustovník si nikoho nevšímal. Už bolo po omši, ľudia opustili kostol, ale neišli po svojom, čakali pred kostolom, až podivný muž vyjde.
Pustovník konečne vstal od oltára, pokrižoval sa a po zpátku cúvajúc, oči mal jednostajne uprené na oltár, až vyšiel von. Vonku nepokryl si hlavu, bol prostovlasý a ľudia mohli na ňom oči nechať. Bolo mu tak asi do 30 rokov, tvár mal opálenú, oči iskerné a tmavé husté vlasy padaly mu až na plecia. Bol odiaty hrubou dlhou halenou na spôsob žobravých mníchov, akí sa vtedy dosť zhusta po krajine potulovali, v drieku bol opásaný povrazom a nohy boly opatrené drevenou podošvou, remienkami priviazanou.
Nová pustovňa
Pri kríži pred kostolom pustovník pokľaknul, pobozkal kamenný podstavec, potom vstal a až teraz sa poobzeral. Každého zaujímal a mnohý bol by sa rád s ním do reči dal, ale nevedel ako.
Konečne odhodlal sa k tomu mlynár z dolného konca: „Páči sa vám náš kostolíčok?“
Cudzinec kývnul hlavou a rozhovor započal: „Čudujete sa môjmu rúchu?“ pýtal sa divákov. „Hospodin zaiste nežiada si prepychu v šatstve. On nepozerá na škrupiny, ale na jadro.“
Keď sa ľudia rozchádzali, pozval mlynár cudzinca do svojho domu.
„Cesta moja ďaleká,“ riekol muž v zadumaní.
„Avšak ste iste ustatý, hladný,“ podotknul mlynár.
„Kto ide tou cestou, ktorou idem ja, neni ani ustatý, ani hladný.“
Mlynár zbadal, že toto akýsi pustovník, ktorý nemyslí na obyčajné veci. Konečne ho predsa nahovoril a tak kráčali spolu ku mlynu.
Ľudia sa rozišli a hovorili o ňom; páčil sa im. Len obecný kováč krútil hlavou a povedal: „Mne sa ten človek nijako nepáči.“
No, akoby aj nie! Kováč mal vždy svoje rozumy; je známy ako mudrlant, akým aj jeho otec bol.
Čudoval sa kováč, keď sa za niekoľko dní dozvedel, že cudzinec z Dobrej Vody neodišiel. Chodil každodenne do kostola, choval sa vždy jednako. Modlieval sa tak vrúcno, že nikdy ani hlavy nepozdvihnul.
Zdržoval sa v mlyne a mlynár bol na svojho hosťa hrdý! Jeho pričinením sa stalo, že s dohodou s farárom a panským fojtom bola mu vystavená nová pustovňa tam, kde teraz stoja rumy sv. Kateriny.
Rozdáva, čo nepotrebuje
Pustovník získal si čoskoro lásku mnohých ľudí, najmä žien! Mnohá si počkala na neho pri kostole a prosila ho, aby sa za toho či onoho nebožtíka pomodlil, pričom mu už dajaký groš do ruky vtisla. Aký teda div, že pustovník potreboval hodne tej samoty, aby ho nikto nevyrušoval. A k tomu hodilo sa zákutie pustovne veľmi dobre.
Našli sa síce aj neveriaci, ktorí mu nedôverovali a hovorievali, že sa len pretvára. On si však z toho nič nerobil. Obýval svoju pustovňu, spával na tvrdom loži a chodil každú nedeľu do kostola.
Začalo sa povrávať, že máva vraj videnia; on to sám tvrdil. Často sa mu zjavil dajaký svätec. Keď sa to roznieslo po okolí, ľud ho mohol zasypať všetkým možným. On síce tvrdil, že nič nepotrebuje, ale aby mohol mrzákov a žobrákov podeliť, prijímal všetko a skutočne aj veľmi mnoho rozdal.
Neveriaci hovorili, že to s tým videním nie je správne, chodili ho špehovať a nepočuli nič iného, iba zdravý chrapot. Kováč bol prvý medzi nimi. A pustovník, keď sa o tom dozvedel, vyhýbal sa kováčovi, kde len mohol.
„Má špatné svedomie,“ hovorieval kováč.
