K omando zložené z desiatky vyšportovaných mladíkov huláka a mieri na nás pištoľami. Keď sa nebojíme, vytiahnu aj guľomety, samopaly a vyhrážajú sa aj granátmi. Vraj čoskoro zomrieme, rozstrieľajú nás a naše kosti zahrabú pod červenkastú zem tak, aby nás nikto nikdy nenašiel.
Sme v Ugande. V krajine, kde by po nás mohli zostať len kriedové nápisy vyryté do šedivej steny, s dátumami smrti a s poďakovaním, že sme nezomreli len tak prenič-zanič.
A ešte zábery, ktoré obletia celý svet - od New Yorku až po Singapur a pozrú si ich milióny divákov. Len na YouTube ich uvidí viac ako sedem miliónov odberateľov, na Facebooku ďalšie milióny a desiatky tisíc amerických a čínskych tínedžerov si náš koniec pozrie na DVD prehrávačoch.
Potíme sa ako naši vrahovia
„RATATATATA! UÁÁÁ! RATATATATATATA! Zdochnite, vy hajzli!“ huláka asi 25-ročný mladík ugandskou angličtinou.
Ľavou rukou si zospodu pridŕža olovený guľomet, pravou točí polmetrovou kľukou a roztáča hlavicu. Najmenej 20-kilogramovým vražedným strojom chaoticky mieri z jednej strany na druhú tak, aby bolo obetí čo najviac. Všade sa ozýva tradičná africká hudba, ktorá dodáva zvláštnu atmosféru.
Pod poludňajším slnkom v rovníkovej Afrike sa potíme rovnako, ako naši budúci vrahovia. Po celý čas si musíme z čiel zotierať slané kropaje, strach s tým nemá nič spoločné.
V skutočnosti sa nemáme čoho báť a chytajú nás len záchvaty smiechu.
