Existuje na základe vašich skúseností nejaká lepšia motivácia pre deti ako vecný dar, prípadne večera a podobne?
„Dary za vysvedčenie vychádzajú z hodnôt rodiny. Pre niekoho je darčekom spoločná večera, pre iných môže byť motiváciou vysnívaná hračka, študijný pobyt, letný tábor. Dôležité je však komunikovať s dieťaťom už týždne pred vysvedčením a mať plán B, keď sa očakávané výsledky nedostavia.“
Prečo?
„Aby sa dieťa nemuselo vyrovnávať so zdvojenou frustráciou. Sklamanie rodiča na jednej strane a nezískanie vytúženého darčeku ako forma trestu. Čiže nie je podstatná hodnota daru, ako skôr emocionálne prežívanie a ocenenie aj snahy o dosiahnutie dobrého vysvedčenia.“
Existuje nejaká vyslovene nevhodná odmena?
„Áno, odmena, ktorá reprezentuje boj medzi rodičmi. Napríklad neúmerne drahý dar, kde rodičia prezentujú svoju úspešnosť, prípadne rivalitu s inými členmi rodiny.“
Má zmysel deti trestať za neuspokojivé výsledky?
„Trest nič nevyrieši, iba zvýši nespoluprácu dieťaťa, zhorší atmosféru v rodine. Trest by som nahradila logickými dôsledkami. Hľadať možnosti, ako dieťa získať pre spoluprácu, nastaviť svoje očakávanie reálne, primerane schopnostiam dieťaťa. Ak dieťa nemá gény na matematiku, tak ho nebudem trestať za to, že prinesie sólovú štvorku z matematiky. Ale ak je lajdák, nesnaží sa, odmieta prejaviť akúkoľvek minimálnu snahu, tak logickým dôsledkom je, že bude robiť komisionálne skúšky.“
“Nie je podstatná hodnota daru ako skôr emocionálne prežívanie a ocenenie aj snahy o dosiahnutie dobrého vysvedčenia.
„
Ako sa dá dosiahnuť zlepšenie výkonov, ak pozitívna motivácia nezaberá?
„To je práve tá katastrofa, že všetci sme sa zamerali na výkon, v škole, v práci, v mimoškolskej činnosti. Dobrý výkon znamená úspech, úspech znamená lepšie postavenie, ocenenie spoločnosti, prestíž rodiny. Niekedy je dobré priniesť radosť z učenia, objavovania, nachádzania, ale aj schopnosť vyrovnať sa so svojimi limitmi. Detstvo je nielen škola, známky, vysvedčenie, je to priestor na skúmanie svojich možností, talentov, bezpečie rodiny, poznanie seba samého, radosť zo vzťahov.“
Kde je hranica toho, keď už sú deti rodičmi za svoje výsledky až príliš rozmaznávané?
„Hranicu musia cítiť dospelí a tá vychádza nielen zo skúsenosti zo svojej rodiny, ale aj z priorít, ktoré ako rodina máme a na ktorých sa vieme dohodnúť. Časť detí je dnes zaplavená vecami, hračkami. Strácajú možnosť tešiť sa na niečo, urobiť niečo preto, aby získali niečo, po čom veľmi túžia. Tým sa potláča kreativita, vôľové vlastnosti. Túžby sú často naplnené ešte skôr, ako ich dieťa prejaví.
Všímate si nejaké zmeny v odmeňovaní školákov za vysvedčenie v porovnaní s minulosťou?
„Veľké rozdiely sú aj medzi mestom a vidiekom, ale aj medzi deťmi. V minulosti, keď väčšina ľudí mala približne rovnaký príjem, tak aj darčeky boli viac-menej rovnakej kategórie. Len pár vyvolených sa vymykalo štandardu. Tým, že dnes sú také obrovské rozdiely v príjmoch rodín, sa to, samozrejme, prenáša aj do pôžitkov, ktoré si môžu rodiny dovoliť.“
