Železničnú trať, ktorú pre potreby japonskej cisárskej armády budovali počas druhej svetovej vojny v Juhovýchodnej Ázii tisíce zajatcov a najatých robotníkov, prepojilo niekoľko mostov. Jeden z nich sa stal legendou.
Keď vo februári 1942 Japonci dobyli Singapur, britský premiér Winston Churchill to označil za najväčšiu katastrofu a najväčšiu kapituláciu v dejinách Británie. Do zajatia putovalo 80 000 austrálskych, britských a indických vojakov, ktorí sa pridali k ďalším tisícom svojich kolegov zajatých Japoncami počas malajského ťaženia.
Stavali Brooklynský most Slováci? V americkom románe áno Čítajte Veľkú väčšinu týchto mužov o pár týždňov naverbovali na stavbu železnice uprostred thajskej džungle, ktorá mala hrať strategickú úlohu pri ďalšom prenikaní cisárskej armády ďalej na západ do Britskej Indie. Vyslúžila si prezývku Železnica smrti.
Japonci zajatcami pohŕdali
S myšlienkou vybudovať vlakové spojenie medzi Thajskom a Barmou v Juhovýchodnej Ázii prišli už na začiatku 20. storočia Briti. Nápad však nezrealizovali pre vysoké náklady a náročný horský terén pokrytý džungľou. Japoncov to neodradilo. Cesta po mori by bola pre prítomnosť ponoriek príliš riskantná. Rozhodli sa položiť vyše štyristo kilometrov koľajníc z Bangkoku do Rangúnu.
Hoci prvé odhady japonských inžinierov počítali s piatimi rokmi, na nátlak vedenia armády v Tokiu sa výstavba trate skrátila na neuveriteľných šestnásť mesiacov.
Japonci dopravili na miesto 68-tisíc spojeneckých vojnových zajatcov - Britov, Austrálčanov, Novozélanďanov, Holanďanov či Američanov a okrem nich štvrť milióna najatých či násilím odvlečených Ázijčanov najmä z Thajska, Barmy, Malajzie a Indonézie.
Budovať sa začalo v júni 1942 z oboch smerov - z juhu i zo severu pod dohľadom dvanásťtisícovej armády dozorcov a stavebných inžinierov. Popri trati vybudovali Japonci 55 zajateckých táborov. Robotníkov a vojnových zajatcov čakala otrocká drina.
