V Berlíne na utajenej adrese funguje Papatya, anonymné krízové zariadenie pre dievčatá vo veku od trinásť do dvadsaťjeden rokov. Pochádzajú z prisťahovaleckých rodín, v ktorých panujú prísne patriarchálne pomery. Sú vystavované násiliu, núteným sobášom a v niektorých rodinách môže dôjsť až k vražde. Utekajú od vlastných, aby vôbec prežili.
Súčasná riaditeľka centra EVA KAISER pracuje v Papatyi už 25 rokov. Toto meno si vymyslela pre kontakt s médiami, svoju skutočnú identitu z bezpečnostných dôvodov drží utajenú.
Domáce násilie sa vyskytuje naprieč kultúrami. Polovica dievčat, ktoré sú umiestnené u vás, je z Turecka, iné sú z Libanonu, Iraku, Iránu a ďalších krajín. Sú to prevažne dievčatá z moslimského kultúrneho prostredia. Ale mali ste už aj židovské dievča, viaceré arménske i rómske katolícke dievčatá. Čo je na týchto prípadoch špecifické?
To, že dievčatá sú na najspodnejšom mieste. Všetci muži v ich rodine majú právo sa nad ne vyvyšovať. Nemecké dievčatá by išli ku kamarátke alebo by sa flákali. Tieto dievčatá sú pod dohľadom a musia byť doma. Aj v prípadoch sexuálneho násilia a zneužívania, ktoré sa v prisťahovaleckých rodinách vyskytuje rovnako ako v nemeckých, tieto dievčatá nemajú kam ujsť. Sú páchateľovi, či je to brat, alebo otec, plne vydané napospas. Nemajú ani sociálne siete, na ktoré by sa mohli obrátiť, lebo nesmú mať priateľstvá mimo rodiny.
Všetci rodičia milujú svoje deti. Čo je to silné v ich kultúre, čo ich vedie k takémuto správaniu?
Popieram, že všetci rodičia milujú svoje deti. Niektorí rodičia dievčat, ktoré k nám prichádzajú, svoje deti milujú. Ale zďaleka nie všetci. Tam už je priveľa ničivého. Niekedy to je vojna, útek a trauma. Inokedy to je vinou niekoľkých generácií nanútených sobášov a násilia v rodine. Znásilnené matky, ktoré majú desať detí, im hovoria, že kvôli nim musia zostať s násilným manželom.
Naozaj zažívame zdrvujúci nedostatok lásky a záujmu. A veľa brutálneho násilia, až po mučenie. Tam už sa nedá hovoriť o láske a o tom, že chcú pre dieťa to najlepšie a udrú ho len z bezradnosti. Nie, tam sú v niektorých rodinách celé generácie stratené.
Aký vplyv tam má ich sociálne okolie?
Kontrola cez komunitu je veľmi silná. To sú archaické štruktúry, ktoré mohli mať svoj význam kedysi v tureckej dedine. Tam muž potreboval uznanie, aby vedel obrániť rodinu a majetok, lebo neboli zákony, na ktoré by sa mohol odvolať. Ale tu, kde máme zákony, sa tento systém vôbec nehodí. No stále je prítomný a názor komunity rozhoduje o tom, či možno vydať dcéry, alebo či s danou rodinou nikto nechce mať nič spoločné.
Niekto by mohol povedať, malo by im predsa byť dôležitejšie udržať si dcéru než to, čo hovoria susedia. Ja to tiež poznám z minulosti, keď moja mama hovorila: „Ako to chodíš oblečená? Čo na to povedia susedia!“ Ale nikdy by ma preto neutláčala. Ten impulz pochopiť viem, ale nie to, čo z toho robia.
Násilie v rodinách je trestné. Máte prípady, keď bola proti rodičom podaná žaloba?
Mali sme jedno 19-ročné dievča, ktoré viedlo proces proti svojim rodičom pre nútený sobáš. Vydali ju za postihnutého, vysoko agresívneho muža. Veľmi pri ňom trpela. Ušla od neho k rodičom, ale oni ju poslali späť za jej mužom.
