PRÍBEHY PAMÄTNÍKOV OD POST BELLUM

Olbram Zoubek: sochár, ktorý sňal posmrtnú masku Jana Palacha

Do pochmúrnej atmosféry ohýbania sa, zabúdania a prispôsobovania prišiel čin Jana Palacha ako zázračný záblesk, spomínal Olbram Zoubek.

„Ja väčšinou vravím, že som sa narodil o trištvrte na päť ráno,“ uvádza Olbram Zoubek rozhovor s tým, že to nevraví len ako bonmot, ale dokladá tým, že bol vždy ranným vtáčaťom.

V roku 1926 sa Zoubkovi rodičia presťahovali do Prahy. Matka bola učiteľka – na vlastnej koži zažil, že je veľmi prísna, ale tiež múzicky nadaná. Takže, keď na základnej škole sníval o tom, že bude hercom, jeho rodičia to prijali ľahko, dokonca s radosťou.

Otec bol bankový úradník, ale toto povolanie ho podľa Zoubka nevystihovalo – pre neho bol skôr „filozofom a anjelom“. Bol neuveriteľne dobrým človekom, mal nadhľad, veľa čítal a brojil proti už vtedy rozšírenému materializmu. Vravel, že keď sa ľudia zoznamujú, nemali by sa pýtať na to, akú majú chatu, ale aký majú svetonázor.

Matka neskôr prestala učiť, lebo počas prvej republiky nebolo vhodné, aby žena pracovala, ak mal muž slušné zamestnanie. Dala si teda vyplatiť peniaze vložené do poisťovne, kúpila klavír a rozhodla sa, že na ňom naučí hrať oboch synov.

Olbram sa rozhodol, že sa jej to nepodarí. Sám priznával, že na vlastnú škodu.

Rozdúchanie talentu

Rodina bývala v hornej časti Žižkova a Olbram Zoubek chodil do ľudovej školy Vlková. Po ľudovej škole začal Zoubek navštevovať reálne gymnázium na Sladkovského námestí, a aj keď by to vraj sám o sebe nikdy nepovedal, stal sa triednym premiantom.

V príme mal však ešte trojku z češtiny a dvojku z kreslenia, lebo tieto dva predmety mu učitelia znechutili – rovnako ako mu mama znechutila hru na klavíri. Neskôr si češtinu obľúbil a kreslenie sa stalo jeho životným poslaním.

Veľkú zásluhu na tom mal nový profesor kreslenia Miroslava Kužela, sochár z umelecko-priemyselnej školy, ktorý na škole opäť zaviedol nepovinné modelovanie. Akosi vytušil Zoubkov talent a lákal ho, aby sa zapojil. Olbram rok odolával, ale potom naozaj prišiel a prácu s hlinou si zamiloval, rovnako ako aj profesora Kužela, ktorý ho potom po maturite v roku 1945 pripravoval na Akadémiu výtvarných umení.

Počas vojny pracoval Olbram Zoubek ako pomocný robotník v továrni na dámsku bielizeň, v ktorej sa vyrábali aj plynové masky.

„Nemecké paničky (manželky nemeckých dôstojníkov) si tam nechávali odobrať miery na podprsenky, ale tie som ja nebral,“ spomína Zoubek. Iba zametal, nakladal a neskôr rozvážal tovar.

Keď pri Pražskom povstaní zvolávali na pomoc rozhlasu, bez váhania tam bežal a bojoval na barikáde so zbraňou v ruke. Tam videl prvýkrát mŕtveho človeka, ženu: „Ležala na chodníku pred rozhlasom a mala trošku vyhrnutú sukňu, tak do polovice stehna. Ja som si uvedomil, že je mŕtva, lebo ak by bola živá, tak by si ju stiahla.“ Už 5. mája večer dostal legitimáciu Revolučných gárd, z ktorých však hneď 10. mája zase vystúpil, lebo „to už potom nebolo pekné“.

Na jar v roku 1945 narýchlo maturoval spolu s letcami z Anglicka a chlapcami, ktorí študovali v Košiciach a potom bojovali vo Svobodovej armáde. „Samozrejme, nič nevedeli, pochopiteľne, vedeli strieľať, ale zmaturovali, lebo boli hrdinami – zatiaľ čo my sme sa flákali v škole, tak oni lietali s lietadlami a na Východe sa brodili v blate.“

Tri krásne povojnové roky

Zoubek hneď po maturite robil skúšky na Akadémii výtvarných umení, ale neprijali ho. „Myslel som si, že sa mi stala životná krivda, a nepochopil som, že sa mi stalo životné šťastie.“

Dostal sa totiž na umelecko-priemyselnú školu do ateliéru profesora Josefa Wagnera. Umelecká priemyslovka bola vtedy veľmi pokroková (na rozdiel od akadémie, kde sa ešte nejaký nčas držali starí profesori) – a väčšina ľudí už sympatizovala s komunistami.

Myslel som si, že sa mi stala životná krivda, a nepochopil som, že sa mi stalo životné šťastie.

Olbram Zoubek

Boli tu tí zaujímavejší študenti a vplyvní profesori. Niektorí jazdili do Ruska a vracali sa so správami o „zasľúbenej zemi.“

Zoubkova matka volila národných socialistov, otec zase sociálnych demokratov. Olbram má v živej pamäti, ako im Rusi „zachránili zadky“ na pražských barikádach, naviac bol veľmi sociálne citlivý – dodnes spomína, ako prežíval vzťah matky a ich slúžky: „Mamka jej nevravela pani Bačáková, ale ‚Bačáková, poďte sem‘. Hrozné. A to moja mama bola lepšia ako tie paničky.“

Zoubek s komunistami teda sympatizoval a urobil pre nich dosť práce: na škole bol ako konateľ fakultného spolku dosť obľúbený. Toto prostredie nemohlo na Olbrama nezapôsobiť: vo vrecku nosil prihlášku do strany, ale nikdy ju nevyplnil.

„Bol som hlúpy, lebo aj keď som sa pohyboval medzi nimi, nepochopil som, čo majú za lubom, že to všetko je iba pretvárka. Keď vo februári nastúpili do ulíc ľudové milície, vydesil som sa, vystúpil som z radu a stál som na chodníku. To bolo také úslovie, že revolúcia sa robí v jazdnej dráhe a nie na chodníku a že váhajúci intelektuáli nič nepresadia, že sa bojuje na ulici. Úplne som sa otočil, keď som videl, že nejde o demokraciu, ale o násilie. Od tej doby som už nebol naľavo.“

Úplne som sa otočil, keď som videl, že nejde o demokraciu, ale o násilie. Od toho času som už nebol naľavo.

Olbram Zoubek

Vojenčina

Ihneď po prevrate išiel na dva roky na vojnu: nie z túžby slúžiť novovznikajúcemu štátu, ale preto, že si naivne myslel, že armáda je „niečo medzi skautingom a Sokolom“.

Nevzal si teda ani dvojročný odklad, na ktorý mal ako študent nárok, a keďže bol fyzicky zdatný, prihlásil sa k najťažšej službe: horským delostrelcom, kam sa však nedostal, tak išiel na Slovensko k ťažkým guľometom do Košíc.

Spätne to hodnotil ako dobrú skúsenosť a vravel o sebe, že bol dobrý vojak. „Všetko, čo robím, sa snažím robiť dobre. Aj tú vojnu.“ Skautingu ani Sokolu sa rozhodne nepodobala: „Z tohto omylu ma skoro vyviedli. Vojna bola úplne iná, ponižujúca.“

Ešte z umeleckej priemyslovky Olbrama Zoubka sprevádzal pomerne dobrý kádrový posudok – v záložnej dôstojníckej škole bol ako prvý povýšený na podporučíka. A keď potom na začiatku 50. rokov takmer všetky vyššie šarže prepustili a povolali do ich funkcií robotnícke kádre, Zoubek mohol zostať.

Po vojenčine sa vrátil na školu, kde sa stretol so sochárkou Evou Kmentovou, do ktorej sa „beznádejne zamiloval“. Eva mala úplne iné politické pozadie – pochádzala síce rovnako ako Zoubek z buržoáznej rodiny, jej otec bol profesorom na umeleckej škole, ale na rozdiel od Olbrama sa pravicovému rodinnému zmýšľaniu nikdy nevzdialila.

Návrat do školy bol pre Zoubka nepríjemným prekvapením. „Predtým sa mi zdalo, že komunisti boli múdri a schopní diskusie. Potom už nie.“

Politika v umení

S Evou Kmentovou sa onedlho vzali a mali spolu dve deti. Olbram Zoubek sa na škole našťastie naučil reštaurovať, takže v 50. a na začiatku 60. rokov jazdil po kostoloch a opravoval kamenné sochy a renesančné sgrafity.

Eva jazdila s ním a z medených drôtov vyrábala bižutériu. To ich živilo až do roku 1964. Potom manželia zorganizovali niekoľko súťaží – napríklad na výtvarné prvky fasády novostavby brnenského divadla alebo na priečelie krajského výboru v Ústí nad Labem. Neskôr dostali zákazky od architektov a vytvorili napríklad dekoratívnu stenu pre učňovské stredisko Slovnaftu v Bratislave.

V roku 1958 boli na výstave mladých v Brne: od tej doby počíta Olbram Zoubek svoj umelecký život.

Spolu s Evou patrili do tvorivej skupiny Trasa, ktorá vznikla v roku 1956 a stavala proti kultúrnej politike Zväzu výtvarníkov. Všetky tvorivé skupiny, ktorých existenciu Zväz v polovici 60. rokov povolil, sa nakoniec obrátili proti oficiálnej kultúrnej politike a spojili sa v Bloku tvorivých skupín. Na zjazde Zväzu v roku 1964 sa im podarilo prehlasovať vtedajšie predsedníctvo a Zväz viedli až do roku 1968. Olbram Zoubek sám v predsedníctve nebol, ale pracoval ako podpredseda Výboru voľného umenia.

Posmrtná maska

Dezilúzia z výsledku roku 1968 zasiahla aj Zoubka. „My sme ten ’68. prežívali ohromne intenzívne: zažil som prvú republiku, mobilizáciu, okupáciu – to bolo ‚blbé‘. Tie tri krásne roky do 1948 – a zase ‚blbé‘, nasledovala vojenčina – opäť ‚blbé‘ a potom začala svitať nádej: v ’64. bol zjazd výtvarníkov, tam sa to otočilo a my sme prehlasovali komunistov. Pražskú jar som vnímal veľmi silno. Okupáciu som prežil strašne ťažko, bol som ponížený a nešťastný. Do tejto pochmúrnej atmosféry ohýbania sa, zabúdania a prispôsobovania prišiel čin Jana Palacha ako zázračný záblesk. Po správe o jeho čine som chodil po byte a premýšľal som, ako budem ďalej žiť, že to predsa nemôžem nechať len tak. Napadlo mi, že mu môžem poskytnúť službu, ktorú nevedel ponúknuť hocikto – sňať mu posmrtnú masku.“

Vzal všetko potrebné a zavolal spolužiakovi, ktorý pracoval ako lekár na oddelení popálenín na Legerovej ulici. Keď tam prišli, Jan Palach tam už nebol – bol prevezený na súdne lekárstvo na Albertov. Vďaka spolužiakovi tam lekári Zoubka pustili.

Prostredie pitevne bolo strašidelné. „Jan Palach ležal bokom, v rohu, prikrytý vlajkou a obklopený kvetinami. Vyzeralo to dôstojne. Mal pokojný výraz, skoro až úsmev, aj keď celá jeho tvár bola samý pľuzgier.“

Zoubek odobral formu dvakrát po sebe. Z tej horšej urobil ešte v ten deň odliatok, ktorý odniesol na Václavské námestie študentom, ktorí držali hladovku pri svätom Václavovi. Z druhej formy dal na umeleckej priemyslovke urobiť ďalších päť profesionálnych odliatkov.

Po pohrebe posmrtná maska doputovala na Zväz vysokoškolského študentstva k pánovi Vilímkovi spolu so sumou 1,6 milióna korún, ktorá sa spontánne vybrala na pomník Janovi Palachovi.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Jan Palach sa obetoval prvý, po ňom sa zo zúfalstva upálili aj ďalší

Náhrobná doska

Pripravovali sa dve súťaže: jedna na vnútroštátny pomník do Všetatov a druhá na medzinárodný. S nastupujúcou normalizáciou sa ukázalo, že nebude možné realizovať ani jeden.

Zoubka teda napadlo, že by sa mohol urobiť aspoň nejaký náročnejší a drahší náhrobok na hrob v Olšanoch, aby sa peniaze využili – nakreslil niekoľko návrhov a po konzultáciách s výtvarníkmi vyrobil bronzovú dosku s reliéfom postavy.

Na svoje meno ju dal odliať v podniku Závodov umeleckej kovovýroby, kde ju nacenili na najnižšiu možnú sumu – 65-tisíc korún. Tú musel Olbram zaplatiť zo svojho – vybrané peniaze totiž medzičasom zmizli. „Pokiaľ sa to odlialo, tak už peniaze neboli. Ukradli – teda previedli ich inam.“

Prvého októbra 1970 o siedmej ráno tajne nainštalovali náhrobnú dosku na Olšanskom cintoríne a zakryli ju kvetinami, ktoré boli na hrobe. Vydržala tam 18 dní, pokiaľ si ju niekto všimol.

Asi po mesiaci pribehla za Olbramom pani Palachová s výmerom, že náhrobok musí byť v ten deň odstránený.

V snahe oddialiť dátum presunu sa teda vydali do kancelárie prezidenta Svobodu. Ten bol na dovolenke, prijala ich akási úradníčka: „Keď sme jej to povedali, vystúpila spoza pultu a pani Palachovej sa hlboko poklonila. Bolo to veľmi krásne. Odišla dozadu a vrátila sa o pol hodiny, úplne strhaná v tvári, plačúca a povedala, že kancelária prezidenta pre to nič neurobí. Vzadu dostala ‚sprchu‘ od niekoho, kto už bol znormalizovaný.“

Na správe cintorína pracoval arogantný zamestnanec, ktorý vravel, že majú na odstránenie náhrobnej dosky právo, pretože „znevažuje pietny poriadok cintorína“, a on vraj dostal veľa listov, v ktorých sa na to ľudia sťažujú.

Keď Zoubek chcel, aby mu ukázal aspoň jeden list, neukázal mu, samozrejme, nič. S pani Palachovou sa snažili sa dohodnúť aspoň odklad, aby mohli dosku odviezť. Odklad však povolený nebol, takže doska zmizla nevedno kam. Až po niekoľkých mesiacoch sa Zoubek dozvedel, že ju postavili za skrinky do šatne.

„Tesne pred Vianocami dosku v tom istom podniku roztavili. Šéf zlievarne povedal súdružkám, aby išli piecť pečivo a vynechali jednu zmenu, vzal si dvoch straníkov, povolal ich na nočnú zmenu, celý blok obklopili policajné hliadky. V noci tam presťahovali náhrobok, ktorý dvaja poverení rozrezali na kusy a roztavili v peciach. Ráno, keď prišla do práce ranná zmena, boli pece horúce a na skládke materiálu bolo o štyristo kilogramov bronzu naviac. V ten deň, keď to spravili, poslali pani Palachovej na knižku 60-tisíc korún. Kruh sa uzavrel.“

Po smrti Jana Zajíca, ktorý podľa vzoru Jana Palacha tiež spáchal samovraždu, urobil Olbram Zoubek náhrobok aj jemu. Trochu trpel tým, že čin druhého Jana bol vnímaný s menšou váhou. Rozhodol sa, že nebude len kopírovať podobu Palachovho náhrobku, ale urobí sarkofág.

Zoubek bol často vypočúvaný na ŠtB – predovšetkým pre náhrobok, potom aj pre posmrtnú masku. Pri vyšetrovaní mu pomohlo tvrdenie, že chcel iba preukázať službu príbuznému. (Že sú s Palachovcami naozaj vzdialení príbuzní, zistil, až keď mu posmrtnú masku sňal).

Pre náhrobok pre Jana Zajíca ho už vypočúvali tvrdšie: „Jan Palach mal okolo seba takú svätožiaru, že fízlom sa ju veľmi nechcelo narúšať.“

Nakoniec muselo z pražských Olšian zmiznúť aj Palachovo telo – jeho hrob stále priťahoval pozornosť, ktorá normalizačnej vládnej garnitúre nebola po chuti. Kým dala pani Palachová súhlas s exhumáciou, bol na ňu vyvíjaný veľký nátlak – či už cez jej priateľku (a agentku ŠtB) Ruženu Machalickú, alebo vyhrážkami, že jej vnúčatá sa nedostanú na školu.

Asi o štyri roky neskôr, po mnohých ťažkostiach a urgenciách, rodine vydali urnu s Janovým popolom, aby ju mohli uložiť do rodinného hrobu vo Všetatoch.

Späť k práci

V roku 1969 bol Zväz výtvarníkov zrušený a pri previerkach bolo do novozaloženého zväzu prijatých iba osem percent pôvodných členov – zaslúžilí straníci, profesori a národní umelci. Postupne sa však mohli do zväzu vrátiť takmer všetci. Podľa toho, aký čas uplynul, kým sa človek mohol do zväzu vrátiť, sa poznalo, ako zle na tom v očiach strany je. Olbram Zoubek bol štvrtý od konca.

Všetci umelci boli však registrovaní vo Fonde výtvarných umelcov, takže im nehrozilo, že ich obvinia z príživníctva.

Olbram Zoubek sa vrátil k reštaurovaniu. Keďže mal celkom dobrú povesť, dostal sa k reštaurovaniu zámku Litomyšl, kde zostal sedemnásť rokov.

Na toto obdobie pokojnej, nepolitickej práce rád spomína. V tom čase ovdovel a v Litomyšli si našiel svoju druhú ženu – Máriu Edimanovú: „Nevedela, koho si berie, myslela si, že si berie takého lepšieho murára, lebo som chodil v montérkach a miešal vápno.“

Mohlo by sa zdať, že Zoubek sa odtrhol od umeleckého sveta, ale nebolo to tak. V Litomyšli pracoval iba v letnej sezóne, zimu trávil vo svojom pražskom ateliéri.

Raz som tomu fízlovi hovoril že Havel by mohol byť prezidentom, to nechcel ani počuť. Ja som mu vravel: Keď bol Husák v najhlbšom Leopoldove vo väzení, tak váš otec taktiež neveril, že môže byť prezidentom, a je.

Olbram Zoubek

Záujem Štátnej bezpečnosti o Zoubka neopadol ani v 80. rokoch.

„Jeden fízel, Kovář, bol vyčlenený pre Zväz výtvarníkov a chodil dosť často, zisťoval náladu medzi opozíciou, ktorú som ja trochu spoluviedol. Bol múdry a vravel, že už nie sú tými v koženkách, čo fackujú, a že jeho úloha je predchádzať spoločenskému napätiu a krízam. Takže odo mňa zisťovali, čo by sme chceli, a niečo z toho dokonca aj presadil. Raz som mu hovoril, že Havel by mohol byť prezidentom, to nechcel ani počuť. Ja som mu vravel: Keď bol Husák v najhlbšom Leopoldove vo väzení, tak váš otec taktiež neveril, že môže byť prezidentom, a je. Potom sa ku mne prihlásil po revolúcii a veľmi ma nahneval: založil si nejakú umeleckú agentúru, lebo poznal veľa ľudí spomedzi výtvarníkov. Volal sa Kovář, keď za mnou chodil, a potom zrazu používal meno Šmíd. Tak mu vravím: Ktoré je to pravé meno? A on, že Šmíd, tak je krstený. Spýtal som sa ho: Ako je to s tým prezidentom? Mlčal.“

Keď sa u Olbrama Zoubka v ateliéri konala schôdzka, na ktorej sa zúčastnilo asi dvanásť ľudí a podpisovalo sa Niekoľko viet, Kovář veľmi dobre vedel, kto z dvanástich ich podpísal a kto nie.

Chartu 77 Olbram Zoubek nepodpísal, dostala sa k nemu až v druhej vlne podpisov, keď už sa začali represálie a niekoľko signatátorov z radov výtvarníkov bolo nútených dokonca emigrovať. „Ja som trochu statočný, ale nie veľmi, tá moja statočnosť mala svoje limity. Uvedomil som si, že by som asi musel emigrovať, a to som teda nebol ochotný obetovať. Musel by som zanechať svoju prácu, v cudzine by som nikde nemohol tvoriť.“

Antichartu však podpísali mnohí z jeho priateľov. Odporúčali mu, aby sa k nim pridal a nerobil si problémy. „Nepôjdem,“ znela jeho odpoveď.

Po prevrate

„Rok 1989 bol pre mňa neočakávaný zázrak. Tušili sme, že sa niečo stane, ale nečakali sme, že to bude taký obrat. No všetci vrátane mňa sme urobili jednu chybu: očakávali sme od toho príliš. Čakali sme, že keď sa zmení politika, tak sa zmenia aj ľudia a to sa nestalo. My sme si mysleli, že keď bude tá žaba na prameni odstránená, ľudia začnú byť dobrí, priateľskí, poctiví. V to sme dúfať nemali, lebo to bol nezmysel. Ľudia sú stále rovnakí a keď majú viac príležitostí k zlodejstvám, tak ich využívajú. Takže som bol sklamaný, ale vlastne hlúpo, lebo som od toho nemal toľko očakávať.“

Rok 1989 bol pre mňa neočakávaný zázrak. Tušili sme, že sa niečo stane, ale nečakali sme, že to bude taký obrat. No všetci vrátane mňa sme urobili jednu chybu: očakávali sme od toho príliš.

Olbram Zoubek

V prvých dňoch po prevrate sa vypravil za Václavom Havlom s tým, že si myslí, že by sa Jan Palach mal vrátiť do Prahy, odkiaľ bol predtým „vyhostený“. Václav Havel, samozrejme, súhlasil, potom však Zoubek narazil na veľký odpor vo Všetatoch: „Vraveli, že to je ich Jenda a ich Jan a pritom pre to nič neurobili.“

Olbram Zoubek vytvoril aj pamätnú tabuľu Jana Palacha na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej.

Žil v Prahe a tvoril aj v pokročilom veku, stal sa okrem iného autorom Pomníku obetiam komunizmu na pražskom Újezde.

Sochár Olbram Zoubek zomrel vo štvrtok 15. júna 2017 vo veku 91 rokov.

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. ENERGOFÓRUM® 2017 spojí elektrinu a plyn pod jednu strechu
  2. Získajte prístup k zamknutým článkom už o niekoľko sekúnd
  3. Návod, ako si s kreditkou užijete dovolenku a ešte aj ušetríte
  4. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  5. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  6. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  7. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  8. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  9. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  10. Lety do exotiky už aj z Bratislavy
  1. Máte doma retro kúsky spojené s pivom Šariš?
  2. Študenti stredných a vysokých škôl môžu získať na účet 1000€
  3. ENERGOFÓRUM® 2017 spojí elektrinu a plyn pod jednu strechu
  4. 100 %-nú hypotéku môžete dostať aj na mestský apartmán
  5. Business Smartphones Connected to Public Wi-Fi Can Be in Danger
  6. Získajte prístup k zamknutým článkom už o niekoľko sekúnd
  7. Poslanec Borguľa žiada o uvoľnenie parkoviska pre rezidentov
  8. OMV sa postará o pitný režim, bude rozdávať vodu
  9. Návod, ako si s kreditkou užijete dovolenku a ešte aj ušetríte
  10. Leto nekončí!
  1. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov 6 222
  2. Získajte prístup k zamknutým článkom už o niekoľko sekúnd 3 043
  3. Ako sme jazdili v socializme 1 945
  4. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku 1 782
  5. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení 1 497
  6. Návod, ako si s kreditkou užijete dovolenku a ešte aj ušetríte 1 424
  7. Lety do exotiky už aj z Bratislavy 1 256
  8. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole 1 247
  9. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami 1 170
  10. Leto nekončí! 835

Hlavné správy zo Sme.sk

SVET

Slovensko inú možnosť ako jadro Únie nemá, Fico to vie

Krajiny bez eura budú strácať vplyv, Slovensko začína v regióne viesť debatu o budúcnosti EÚ.

DOMOV

Plavčan urobil nezvyčajnú vec. Oznámil Kiskovi, kedy končí

Fico naťahovanie času nekomentoval.

Neprehliadnite tiež

Domov

Gašpar prikryl Kočnerovho vyšetrovateľa

Policajný prezident tvrdil, že požiadal prokurátora o správu, aby mohol proti vyšetrovateľovi zakročiť. Prokuratúra takú žiadosť nedostala.

Domov

Šéfredaktor Új Szó: Vraveli nám, že v Pente aj tak nevedia po maďarsky

Zoltána Szalaya, šéfredaktora denníka Új Szó, prekvapilo, že Penta kúpila maďarské tituly. Chce záruky nezávislosti.

Domov

Ministri sa v stredu nezídu osobne, rokovať budú písomne formou obežníka

V budove úradu vlády ministri spolu fyzicky nezasadnú.

Domov

Plavčan určil Kiskovi, kedy končí ako minister. Je to neobvyklé, vraví jeho hovorca

Minister školstva za SNS chce skončiť vo funkcii až k 31. augustu. Premiér Fico naťahovanie času nekomentoval.