Š kola je kúsok od Tesca, popri rieke, okolo Maďarského domu. Brigita v nej pôsobí pätnásť rokov. Chvíľu sedím u riaditeľky, Zuzana Hamelliová robila na škole ako učiteľka, neskôr sa stala riaditeľkou.
Je to raritná škola v strednej Európe, máme tu od základnej po strednú, takmer všetko sa vyučuje v maďarčine, na hornom poschodí sú kadernícke salóny a kuchyňa pre budúcich hostinských.
Po chodbách mapy Slovenska, básnikov, panovníkov, z jedálne sa šíri vôňa granadíru alebo buchtičiek, alebo oboch.
Obed stojí osemdesiat centov alebo euro dvadsať, no niektorí rodičia ani to nezaplatia. Deti chodia do školy hladné, predovšetkým tie z Jovíc.
Ľudia Gemera: Obyčajní ľudia, ktorí dokázali veľké veci Čítajte Jovice a v nich osada, jedna z najhorších, prednedávnom tam vypukla epidémia žltačky. Zuzana vysvetľuje, že ráno začínajú o desať minút neskôr, nechajú deti najesť sa, do školy prichádzajú bez raňajok, obedy im platia učitelia.
K Brigite som sa pripojil už cestou. Dnes je deň detí, zobrali najmenších a vydali sa na Indiánsky rybník, popred Gemerskú knižnicu, kruhový objazd, obchod s domácim wellnessom.
Chvíľu sme kráčali popred záhradky, v minulosti mala na týchto miestach stáť rekreačná zóna. Dnes sú pozemky podelené ma malé časti, v niektorých sú osadené stožiare s vlajkami.
Školská asistentka v triede. (zdroj: SME - Jozef Jakubčo)
Keď Melinda miluje Brigitu
“Problém nie sú veľké rodiny, moja mama a otec majú spolu takmer dvadsať súrodencov, no dávali nám dobrý príklad, chceli, aby z nás boli poriadni ľudia.
„
Brigita drží za ruky dve deti. Leonardo má deväť rokov, pochádza z Rožňavy, vie trošku po slovensky, vo vyšších ročníkoch sa doučí.
Leonardo je jeden z najlepších žiakov, pýta sa ma na futbal, ujo, hrávaš, ujo, aký máš telefón.
Je horúco, sme dvadsiati, pätnásť detí, zvyšok dospelí, učitelia a vychovávatelia. Starší žiaci budú hrať futbal, my ideme opekať na lúku, k rybníkom.
Nehovorím s nimi po rómsky, nechcem, aby tak rozprávali, aj keď im rozumiem, hovoríme po maďarsky a po slovensky.
