Autor: Pavol Kosnáč / Historická Revue
V roku 710 do vizigótskej Hispánie vtrhli Mauri, poddaní Ummájovského kalifátu, a v priebehu niekoľkých rokov dobyli takmer celý polostrov. Na východnom pobreží sa dostali až do Akvitánie v dnešnom Francúzsku, kde ich v roku 732 zastavil Karol Martel v bitke pri Tours.
Z bývalej Hispánie si udržali nezávislosť iba niektoré horské oblasti v Pyrenejách. Hoci pacifikácia polostrova bola rýchla a tvrdá, Ummájovský kalifát bol pomerne tolerantný k monoteistom, takže zakladatelia moslimskej dŕžavy v Al-Andalúse, ako začala byť nazývaná Hispánia po svojom obsadení Maurmi, boli schopní sa s miestnym obyvateľstvom dohodnúť.
Reconquista sa tradične počíta od roku 718 (alebo 722, nevieme presne), keď sa odohrala bitka pri Covadonge, ktorá bola prvým víťazstvom kresťanskej armády nad ummájovskými jednotkami od roku 710.
Vizigótsky šľachtic Pelagius, ktorý stál na čele povstania (to nevzniklo z ideových, ale veľmi prozaických dôvodov drastického zvýšenia daní), následne založil prvý kresťanský štát v horách Pyrenejského polostrova – Astúrske kráľovstvo, predchodcu Leónu.
Kresťania proti moslimom alebo opačne?
Reconquista ako ideový koncept neexistovala úplne od začiatku, aj keď španielska historiografia až do 19. storočia na tom trvala, a bola aj súčasťou španielskeho národného mýtu.
“Reconquista začala byť vnímaná ako povinnosť kresťanských panovníkov, splynula s ideálom ochrany kresťanstva a boja proti neveriacim.
„
Reconquistu, ako ucelený a dlhotrvajúci koncept spoločného odporu proti moslimským okupantom, ktorí boli chápaní ako spoločný nepriateľ kresťanských kráľovstiev na Pyrenejskom polostrove, nachádzame v dobových kronikách až koncom 9. storočia.
Pozerať sa na politicko-mocenskú situáciu na Pyrenejskom polostrove ako na prostredie, jasne podelené na kresťanské štáty a moslimskú dŕžavu, je však zjednodušujúce.
Kresťanské štáty zvykli bojovať medzi sebou (často išlo o nástupnícke spory) a rovnako medzi sebou intrigovali aj moslimskí generáli a veľmoži, inokedy zasa vznikali spory na etnickej línii medzi Berbermi (Maurmi) a Arabmi, no ani aliancie medzi kresťanskými štátmi a moslimskými veľmožmi (po rozpade Córdobského kalifátu s vládcami niektorého z 34 emirátov, ktoré ho nahradili) neboli výnimočné.
Navyše, žoldnierske skupiny, zložené z kresťanov aj moslimov, bojovali na strane toho, kto zaplatil viac bez ohľadu na vierovyznanie. Až v 11. storočí sa línie vyrysovali jasnejšie, a to na oboch stranách.
V tomto období pomerne tolerantná dynastia Ummájovcov bola dávnou minulosťou a Al-Andalús ovládla berberská imperiálna dynastia Almoravidov z Maroka. Tá mala k náboženskej homogenite oveľa tvrdší prístup a riadila sa agresívnou interpretáciou džihádu, cez ktorý začala vnímať aj vzťahy s kresťanskými kráľovstvami na Pyrenejskom polostrove.
Na opačnej strane reconquista začala byť vnímaná ako povinnosť kresťanských panovníkov, splynula s ideálom ochrany kresťanstva a boja proti neveriacim, ktorú vyvolala výzva pápeža Urbana II. na križiacku výpravu.
Ťaženia proti Maurom tak nadobudli charakter svätého boja a začali sa prelínať s dejinami samotných križiackych výprav do Svätej zeme. V 11. – 13. storočí sa od Maurov podarilo vydobyť najväčšiu časť polostrova, keďže tunajším kresťanským štátom sa dostávala výdatná vojenská pomoc predovšetkým od križiakov.
Zástupná svätá vojna
Príslušníci niektorej zo siedmich veľkých križiackych výprav, ale aj rôzne osoby, ktoré sa s križiackou motiváciou (úprimnou či predstieranou) zapájali do rôznych menších ťažení, pri obsadzovaní Pyrenejského polostrova zohrali významnú rolu.
Katolícka cirkev už koncom 11. storočia uznala, že charakter boja kresťanských kráľovstiev proti Maurom na Pyrenejskom polostrove má spoločné rysy s civilizačným bojom proti islamským mocnostiam v Levante a v Afrike.
Obyvateľstvo polostrova preto bolo oslobodené od účasti na krížových výpravách do Svätej zeme a dostalo posvätenie bojovať proti Maurom, čo zahŕňalo aj získanie odpustkov.
