
Pamätáš si, ako to vyzeralo minulú zimu, keď ste tu boli? Sneh som mala po bránu, celá horná ulica bola zasypaná, no dedina mi odmietla odhrabať.
“Tento rok by sme chceli strhnúť strechu, aby nebola taká šikmá, aj keď pre sneh ju musíme mať naklonenú, aby tu mohli prespať ľudia.
„
Dva týždne sme sa ledva dostali ku koňom, to bol ten týždeň, keď sme spali hore pri výbehu v maringotke a v noci prišli vlky, našli sme takéto stopy, ukazuje rukami rozpätie na predlaktie.
Kone sa skoro zbláznili, myslím, že Olymia bola jediná, čo by sa ubránila, našťastie boli v boxoch. Prenasledovali jeleňa, dostali ho dolu v potoku.
Teraz sú v záhrade lopúchy, moje milované lopúchy, hovorí Zuzana, zohýba sa: na zadnej časti krku, pod hustými dlhými vlasmi, jej vidno kerku vážky.

Dom v Rejdovej
Dom som zdedila po starom otcovi, bol z Rejdovej, to je taká zvláštna dedina, koncová, v minulosti tu žili Nemci, Židia, Rusíni, veľa evanjelikov. Dnes je to zmes, spomienky na rejdovskú čipku, náhrobky v Dobšinej.
Školu skončila na Technickej univerzite vo Zvolene, chcela sa túlať po horách s ľuďmi, zakladali spolu Slatinku a Zaježovú.
S prvým manželom sa nakoniec usadili v Rejdovej, Zuzana sa stala inžinierkou, chcela robiť v štátnej ochrane prírody, viackrát si dávala prihlášku, no miesta boli vždy obsadené.
Postavili sme prvý prístrešok, ohradu na výbeh a jazdiareň, na koni som sa naučila jazdiť sama, na Orionovi, v Dobšinej, poznať, že som nemala trénera. Dnes má štyri kone, jedného poníka, chodia k nej deti z celého okolia, na stránke má oznam, že jazdy poskytuje iba tým, ktorí majú skutočný záujem o jazdectvo alebo deťom s poruchami motoriky.