PRÍBEHY PAMÄTNÍKOV OD POST BELLUM

Ján Hanák: Dva strašné roky neprevážia tých osemdesiat šťastných

"Keď sme z dobytčieho vagóna videli Hradčany, v duchu som si kládol otázku, či ich ešte v živote uvidím aj inak ako cez tie mreže," spomína Ján Hanák, ktorý počas 2. svetovej vojny prežil Terezín.

Ján Hanák sa narodil 2. októbra 1935 v Žiline ako mladší z dvojice bratov. Jánova matka Edita (rod. Lányi) pochádzala z Košíc, kde vyštudovala gymnázium.

Otec Armín Herz pochádzal z obce Horná Mariková v okrese Považská Bystrica. Starý otec Gabriel Herz vlastnil v Hornej Maríkovej ešte za čias Rakúsko-Uhorska mäsiarstvo, no Ján ho vôbec nepoznal, keďže zomrel ešte pred jeho narodením v roku 1930.

Starú mamu Bertu Herzovú takisto poznal len krátko, keďže zahynula v koncentračnom tábore Osvienčim v roku 1944, napriek tomu, že podľa Jánových slov otcova rodina nebola vôbec pobožná a náboženstvu nevenovala pozornosť.

Rovnako aj otcove sestry Regina Valdapfelová a Mária Goldbergerová boli počas druhej svetovej vojny zavraždené v koncentračných táboroch. Po vojne si tak preživší členovia Jánovej rodiny zmenili priezvisko na Hanák.

Šťastné detstvo

Na detstvo Ján spomína s radosťou. Rodina bývala na Moyzesovej ulici, kde vyrastalo približne 15 chlapcov v podobnom veku a s bratom Milanom neustále vymýšľali rôzne hry a huncútstva.

Takto žili až do leta roku 1944 a nemali žiadne problémy; s bratom nemali ani poňatia o nejakom židovstve. Ján sa veľmi zaujímal o katechizmus, prijal prvé sväté prijímanie a každú nedeľu chodil miništrovať.

V júli roku 1944 musela rodina opustiť mesto. Herzovci sa odsťahovali do neďalekej dediny Peklina. Vtedy to nebolo nič neobvyklé, mestá boli bombardované a ľudia sa schovávali na dedinách. Herzovci boli ubytovaní u sedliaka, ktorý sa volal Hudec.

„U nich za domom som si raz v auguste náhodne vypočul rozhovor dvoch žien. Jedna hovorila: ,Nemci idú na Slovensko a pre tých Židov, ktorí bývajú u Hudeca, nás ešte všetkých postrieľajú! Nepríjemnosti z toho nebude mať len on, ale celá naša dedina.´ Hneď som to povedal matke. Spýtal som sa jej: ,Býva tu ešte niekto okrem nás?´ Bolo to okolo obeda. Neskoro poobede sme sa odtiaľ už aj brali. Vrátili sme sa do Žiliny, ale vchodové dvere do nášho bytu na Moyzesovej ulici boli na niekoľkých miestach prelepené lepiacimi páskami s okrúhlymi pečiatkami s nápisom Hlinkova garda. Matka sa veľmi vystrašila a plačlivým hlasom nám oznámila, že musíme cestovať za otcom do Bratislavy. Pamätám sa, že sme sa s bratom na seba pozreli a akosi sme vycítili, že sa jej nemáme na nič vypytovať.“

Vtedy Ján ešte netušil, že prah tohto bytu už nikdy neprekročí. Len s jednou taškou vecí sa pobrali na stanicu a rýchlikom odcestovali do Bratislavy.

„Prišli sme večer, už sa stmievalo, ubytovali sme sa v menšom hoteli neďaleko hlavnej stanice. Ráno matka povedala, že ide za otcom, aby sme z hotelovej izby nikam nevychádzali. Matky sme sa nič nevypytovali, nehovorili sme spolu ani my dvaja a dopoludnie sme strávili mlčky, dívajúc sa z okna a čakajúc matku. Keď sa vrátila, plakala. Povedala, že tu nemôžeme ostať a z hotela odchádzame do otcovho podnájmu na Patrónke k rodine Vrabcových. Tiež nám povedala, že otca poslali na služobnú cestu.“

Čo sa stalo, sa s bratom dozvedeli až po vojne. „Matka išla za otcom do práce. Otec tam nebol, tak ho čakala. Vrátil sa okolo obeda a mamu pozval na obed. Išli po ulici a zastavila ich hliadka Hlinkovej gardy a SS. Legitimovali ich. Kým otec hľadal nejaký preukaz, matka pokračovala ďalej v ceste. Nevenovali jej pozornosť. O pár desiatok metrov ďalej sa otočila a videla, že otca odvádzajú. Rýchlo sa vrátila do hotela, kde sme na ňu čakali. Od otca sme sa neskôr dozvedeli, že ich zhromaždili v Bratislave. Spomínal, že bol v tábore Gusen v Rakúsku. Tam vraj pracoval v nejakej zbrojovke, jeden Rus mu vyrobil z hliníka tabatierku na cigarety. Tabatierku som našiel v jeho pozostalosti a opatrujem ju dodnes. Z Gusenu otec išiel do Mauthausenu. Otec bol veľký športovec, zápasník. Keď ho brali mal asi 115 kíl. Vrátil sa vo veľmi zlom zdravotnom stave. Vážil len 49 kilogramov.“

Ján s bratom a mamou pobudli na Patrónke u Vrabcových iba niekoľko dní. Potom prešli do centra mesta - do kotolne kina, ktoré stálo oproti Manderláku.

„V kotolni toho kina sme sa ukrývali asi týždeň. Matka spala na stoličke a my s bratom na železnej posteli. Ako kurič tu pracoval starší pán, ktorému matka dávala peniaze, za ktoré nám nakupoval chlieb, mlieko a konzervy. Von sme vôbec nevychádzali. Odtiaľto sme museli tiež odísť, lebo kurič, ktorý nás ukrýval, sa v práci striedal s iným robotníkom a bál sa, že jeho kolega nás udá. Vybavil nám úkryt v inom byte, v ktorom sme sa schovávali pár dní. Bola to taká štafeta. Mama mala nejaké peniaze a z toho sme si platili bývanie. Raz som počul na ulici krik. Vyzrel som z okna a predo mnou sa odohrala strašná scéna. Gardisti a Nemci niekoho naháňali a potom ho zastrelili na chodníku pod našimi oknami. Ako inak, aj tento úkryt sme museli opustiť. Presťahovali sme za Bratislavu, kde rástli rozsiahle vinohrady. Prebývali sme sa v búde, do ktorej sa ukladali lopaty a ostatné náčinie pre ľudí, ktorí pracovali vo vinohrade.“

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Prežila koncentračný tábor v Seredi, týfus i Terezín

Zo sirotinca v Trnave do Serede

Po niekoľkých dňoch odišla Jánova matka do Bratislavy. Do mesta pricestovala staršia z dvoch dcér susedov Vašútových, ktorí bývali nad nimi na Moyzesovej ulici v Žiline. Oľga mala vtedy devätnásť rokov.

Matka im povedala, že majú ísť s ňou a že za pár dní za nimi príde. „Matka nás nikdy nezvykla bozkávať, ale teraz keď sme odchádzali, nás pohladkala a pobozkala.“

Matka nás nikdy nezvykla bozkávať, ale teraz keď sme odchádzali, nás pohladkala a pobozkala.

Ján Hanák

Oľga Jána aj s bratom odviedla do sirotinca v Trnave, kde sa o nich starali rehoľné sestry. Matka zostala sama v Bratislave.

Ako sa neskôr dozvedeli, vybavila si podnájom a hľadala si zamestnanie na falošné doklady. Niekto ju však vyzradil a cez Sereď a Terezín sa dostala do pracovného tábora Spandau neďaleko Berlína.

Odtiaľ ju odviezli do koncentračného tábora Ravensbrück, kde bola až do oslobodenia. Ján s bratom boli v trnavskom sirotinci od druhej polovice septembra 1944 až do Vianoc.

„Chodili sme do školy a každé ráno nás brávali na bohoslužby. Sirotinec bol súčasťou kostola. Ráno boli omše a poobede sme sa museli modliť ruženec. Už sa nepamätám, v ktorý deň medzi Vianocami a Novým rokom prišla do izby jedna sestra a mne a bratovi prikázala, aby sme si všetko zobrali. Doviedla nás do kancelárie matky predstavenej. Tam stáli dvaja ozbrojení muži v čiernych uniformách Hlinkovej gardy. Matka predstavená nám oznámila, že pôjdeme s nimi. Odovzdala im nejakú obálku a odprevadila nás pred budovu. Rozlúčila sa s nami tak, že nás oboch prežehnala, my sme jej pobozkali ruku."

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Spomienky na holokaust sa vrátili do tábora v Seredi

Gardisti ich odviedli na trnavskú železničnú stanicu, tam nastúpili do vlaku a po krátkej ceste vystúpili v Seredi.

„Kráčali sme dosť dlho, až sme prišli k veľkej bráne, ktorá bola v strede vysokej murovanej ohrady. Bránu strážili niekoľkí ozbrojení gardisti. Viedli nás okolo viacerých rovnakých jednoposchodových budov, bokom bol voľný priestor veľkosti asi polovice futbalového ihriska. Stálo tam veľa ľudí a niekoľkí gardisti vyvolávali ich mená, na viacerých miestach postávali esesáci, niektorí s veľkými psami. Nás zaviedli do kancelárie, kde sedel muž vo väzenskom úbore, odovzdali mu obálku s našimi dokladmi. Na tomto mieste sa jednotliví väzni evidovali. Povedali sme, ako sa voláme, kde v Žiline bývame a že sme rímski katolíci. Na otázku o rodičoch sme odpovedali, že nevieme, kde sú.“

Tábor v Seredi bol pracovný a zároveň aj zberný. Nachádzalo sa tu asi desať rovnakých barakov. V každom z nich bolo viac miestností, v každej sa tiesnilo asi 50 ľudí. Ján si pamätá na strašnú zimu a hlavne ukrutný hlad.

„V Seredi nás bolo na izbe niekoľko desiatok a mali sme len jednu malú piecku. Ľudovo sa nazývala Vincko. Bývali sme veľmi hladní. Nemci mali kuchyňu a s bratom sme chodili vyberať ich smetné nádoby, odkiaľ sme brali zemiakové šupky. Tie sme si potom opekali na Vinckovi a jedli ich. Je to už 70 rokov, ale do dnešného dňa, hocikedy som v dákej reštaurácii, kde je jedálny lístok s 50 jedlami, tak ja mám oči na tom jedálnom lístku, ale hlavu v Seredi pri tých zemiakových šupkách - čo to bola za pochúťka.“

Zo Serede do Terezína

V Seredi bratia strávili niekoľko týždňov a koncom februára alebo začiatkom marca 1945 ich naložili do dobytčích vagónov.

„Na spodku dobytčieho vagóna bola pohodená slama. Mohlo nás tam byť okolo päťdesiat. Muži a ženy spolu. Vagón mal na každej strane dve malé zamrežované okienka, ktorými vchádzal vzduch. V strede na jednom boku boli odsúvacie dvere. V kúte boli dve vedrá, v jednom bola voda na pitie, druhý slúžil na potrebu. Na zástavkách sa vedro s potrebou vylieval a druhý doplnil pitnou vodou. Počas cesty niekoľko starších ľudí zomrelo. Tí sa takisto vykladali na stanici. Nepamätám si, ako dlho sme šli. Prechádzali sme cez Malacky, Kúty, Brno. Keď sme išli cez Prahu, tak sme si striedavo s bratom vyliezali na plecia a pozerali cez zamrežované okno. Videli sme Hradčany. Vtedy som si v duchu povedal, či to ešte v živote uvidím aj inak ako cez tie mreže. Po rokoch, keď som bol na vojne a zbadal Hradčany, vrátil som sa v myšlienkach k svojmu prianiu z dobytčieho vagóna.“

Vlak napokon dorazil do Terezína a zastal priamo v centre mesta – v gete. Terezínsky koncentračný tábor bol rozdelený na dve časti: na väznicu gestapa a mučiareň v Malej pevnosti a židovské geto vo Veľkej pevnosti. Podmienky v Seredi a v Terezíne boli podľa Jána rovnako otrasné. Chýbala mu rodina, škola aj detské hry s kamarátmi.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Český Terezín sa pred 75 rokmi zmenil na zberný tábor pre Židov

V Terezíne sa im s bratom podarilo zamiešať medzi mužov, čo im zachránilo život. Ostatné deti, ktoré zostali s matkami alebo samé, deportovali ďalej do vyhladzovacích táborov.

V sprievode esesákov chodili aj s mužmi za mesto, kde bol lom. Doloval sa tu piesok, ktorý si väzni podávali a vysypávali do nákladných áut. Ešte v Seredi ich oslovila jedna staršia pani, ktorá poznala ich matku. Tvrdila im, že ich matka bola v Seredi a odtiaľ ju odviezli v transporte do Terezína.

Niektoré dni sa v Terezíne dalo po gete aj voľne pohybovať. Geto bolo preplnené ľuďmi a fungovali tu napríklad aj obchody. Ján s bratom využívali každú príležitosť a dúfali, že sa im podarí stretnúť matku.

„Po pár dňoch som zazrel pani, ktorá mohla byť vo veku našej matky a ktorú som poznal z videnia zo Žiliny. Spýtal som sa jej, či náhodou nepozná Editu Herzovú a či nevie, kde je. Odpovedala, že ju pozná a veľmi dobre, ale že v Terezíne bola ich matka len veľmi krátko a prvým transportom ju odviezli asi do Osvienčimu. Tiež nám povedala, aby sme sa radšej veľmi neukazovali, lebo nás odvezú a už sa nikdy nevrátime. Spýtal som sa prečo a dostal som odpoveď, že žiadne židovské deti, ktoré odvezú, sa už nevrátia. Povedal som jej, že my predsa nie sme Židia. Ona sa uškrnula a povedala: ,Vy možno nie, ale vaši rodičia áno.´“

Ján aj s bratom sa začali vyhýbať uliciam a chodili radšej do menej zaľudnených častí. Pár dní pred oslobodením Terezína prišla komisia Červeného kríža. Vtedy Jána s bratom premiestnili do Kinderheimu, detského domova.

„Terezín zrazu zostal bez vedenia. Začali tam prichádzať transporty z rôznych koncentračných táborov, z ktorých vykladali ľudské trosky. Bolo slnečné májové počasie. Hore-dolu sa premávali sestričky s páskou Červeného kríža na rukáve. Ľudia, ktorí prežili koncentrák, nevládne ležali na nosidlách. Boli kosť a koža. Ostatní sa ich snažili nakŕmiť. Okolo chodil zdravotník a reval na ľudí: ,Nedávajte im jesť! Nedávajte im piť! Len pomaličky, po lyžičke! Inak ich zabijete!´“

Dňa 8. mája 1945 prišli do Terezína sovietske vojská.

Strastiplná cesta domov

Do oslobodeného Terezína začali chodiť nákladné autá, na ktorých boli transparenty s názvami rôznych miest. Do Žiliny, ale ani na Slovensko však žiadne auto nemierilo. S bratom nevedeli, čo bude ďalej, nemal sa o nich kto postarať.

„Zrazu sme zbadali nákladné auto s nápisom Brno. Povedali sme si, že ak sme šli do Terezína cez Brno, nasadneme do toho nákladného auta. Zaujímavé bolo, že v niektorých českých mestách a dedinách boli popri ceste pripravené stoly a na nich nakrájaný chlieb. Ľudia asi vedeli, že sa tadiaľ budú vracať väzni, a tak im pripravili jedlo.“

S bratom dorazili do Brna a vôbec nevedeli, čo ďalej, nemali žiadne peniaze, vôbec nič. Vydali sa na stanicu a čakali na prvý vlak, ktorý pôjde na Slovensko. Vlakom sa dostali na hraničný prechod Kúty a ďalej išli pešo. Na Slovensku nastúpili do nejakého nákladného vagóna a takto sa dostali až do Leopoldova. Odtiaľ pokračovali pešo do Žiliny. Zviezli ich aj nejakí vojaci. Ku koncu putovania prešli aj cez Peklinu, kde sa to celé pre nich začalo.

„Jedli sme, čo sme našli cestou. Napríklad pri Trnave sme videli repu, tak sme si ju nabrali. Dokonca sme ukradli aj sliepku, ale nevedeli sme čo s ňou. Okrem toho sme jedli jablká, ktoré rástli na stromoch pri ceste. Napokon sme sa dostali až do Žiliny. S bratom sme sa vybrali do nášho bytu na Moyzesovej ulici. V byte už bývali iní, keď nás uvideli, pribuchli dvere. Zostali sme na ulici. Pán Šimor s manželkou boli našimi krstnými rodičmi. Prišli sme teda za nimi a oni nám oznámili, že naši rodičia sa ešte nevrátili a ani nevedia, čo s nimi je. Zobrali nás do sirotinca v Žiline. Tam sme boli do jesene 1945, kým sa nevrátila naša matka. Cez Šimorovcov sa dozvedela, že sme v sirotinci a prišla si po nás. Zistila, že aj otec prežil. Ležal v Trenčíne na kožnom oddelení. Z podvýživy dostal vredy na celom tele. Všetkým štyrom sa nám podarilo prežiť, ale nemali sme kde bývať. Náš pôvodný byt obsadila rímskokatolícka rodina. Volali sa Galbaví."

Vedenie Severoslovenských elektrární, pre ktoré otec pracoval, sa k Hanákovcom zachovalo veľmi seriózne. V budove elektrární na najvyššom poschodí vyprázdnili kanceláriu a zriadili im tam byt. Poskytli im len to najnevyhnutnejšie vybavenie, najdôležitejšie však bolo, že mali strechu nad hlavou. Elektráreň neskôr postavila tri obytné domy na Štefánikovej ulici v Žiline. V jednom z nich pridelili byt aj Hanákovcom.

Ján sa neskôr v dospelosti začal zaujímať o okolnosti ich osudu počas vojny aj napriek tomu, že rodičia a hlavne matka o tom nechceli hovoriť. Zistil, že až do roku 1938 boli Židia. Vtedy pod tlakom stúpajúceho antisemitizmu konvertovali na katolícku vieru.

Židovský kódex, prijatý 9. septembra 1941, patril medzi najprísnejšie protižidovské zákony tej doby a definoval Židov nielen z náboženského, ale aj etnického hľadiska. Každý, kto pochádzal aspoň z troch starých rodičov židovského pôvodu, bol definovaný ako Žid. Takže ani konverzia Jánovu rodinu nezachránila.

Jánov otec sa ako jeden z významných zamestnancov Severoslovenských elektrárni podieľal na elektrifikácii severného, ale aj východného Slovenska. Na základe žiadosti firmy dostal prezidentskú výnimku, ktorá sa automaticky vzťahovala aj na jeho rodinu.

To platilo až do leta 1944, ktoré malo fatálny dosah na osud Jánovej rodiny. Vojna vstúpila aj na územie Slovenského štátu, ľudácky režim sa začal dostávať pod ešte väčší vplyv nemeckej tretej ríše – v tom čase už ani prezidentské výnimky neboli zárukou ochrany.

Ján považuje za veľké šťastie a zhodu okolností, že sa ich najbližšej rodine podarilo holokaust prežiť.

Chirurg a náruživý športovec

Ján Hanák chodil na ľudovú a neskoršie meštiansku školu v Žiline. Potom navštevoval elektrotechnické učilište v Žiline a v Rajci a zmaturoval na Vyššej priemyselnej škole strojníckej v Kysuckom Novom Meste. Po absolvovaní vojenskej služby, ktorú si odkrútil ako príslušník výsadkového vojska v Prešove, pracoval ako montér.

V roku 1959 ho prijali na Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Po vyštudovaní medicíny v roku 1965 nastúpil do chirurgickej ambulancie v Žiline, kde pracoval dvadsaťjeden rokov. Potom prešiel na posudkové lekárstvo. Do dôchodku odišiel v roku 2010.

Popri práci sa celý život aktívne venoval športu. Hral hokej, hádzanú, futbal a tenis, robil aj atletiku. Najväčšie úspechy dosiahol v tenise - stal sa krajským majstrom. Má odbehnutých 14 maratónov. Športu sa aktívne venuje aj v pokročilom veku. Celkovo absolvoval 111 zoskokov padákom.

Ako dlhoročný tajomník klubu vojenských výsadkárov je hlavným iniciátorom a každoročným spoluorganizátorom Memoriálu Jozefa Gabčíka – 11-kilometrového behu od rodného domu Jozefa Gabčíka do Žiliny. V roku 2012 bol vyznamenaný Pamätnou medailou Ministra obrany SR a najvyšším ocenením výsadkových veteránov Českej republiky.

Napriek ťažkému osudu je Ján neustále plný optimizmu, elánu a humoru. „Ja som šťastný, na život sa pozerám optimisticky, lebo koniec dobrý, všetko dobré. Tie dva roky nemôžu prevážiť osemdesiat šťastných rokov.“

Ako sám tvrdí, jeho najväčším životným šťastím sú manželka Ľudmila, s ktorou sa spoznal počas štúdia medicíny, a dcéry Marcela a Michaela. O svojom živote napísal autobiografickú knihu Na tenkom ľade, ktorej krst sa uskutočnil 31. januára 2017 v Múzeu holokaustu v Seredi.

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. 3 pravidlá pre lepší dôchodok
  2. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€
  3. Ako sa zbaviť chladnej podlahy
  4. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba
  5. Ochráňte pred zlodejmi celé vozidlo vďaka VAM Akustik
  6. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky
  7. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky
  8. V tomto roku si už konečne užijem Vianoce bez vrások
  9. Online analýza spotreby elektriny vám pomôže ušetriť
  10. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií
  1. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky
  2. Ochráňte pred zlodejmi celé vozidlo vďaka VAM Akustik
  3. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba
  4. Nová michalovská nemocnica otvorí brány: toto musíte vidieť!
  5. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky
  6. Mladí vodiči preferujú čoraz silnejšie autá
  7. Ako sa zbaviť chladnej podlahy
  8. V tomto roku si už konečne užijem Vianoce bez vrások
  9. Online analýza spotreby elektriny vám pomôže ušetriť
  10. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií
  1. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky 12 821
  2. 3 pravidlá pre lepší dôchodok 9 509
  3. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€ 4 088
  4. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií 3 410
  5. Moskva alebo Petrohrad? 2 759
  6. Ako sa zbaviť chladnej podlahy 2 685
  7. VW Tiguan Allspace: prvé sedemmiestne SUV od Volkswagnu 2 339
  8. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 2 287
  9. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 1 800
  10. Online analýza spotreby elektriny vám pomôže ušetriť 1 742

Téma: Holokaust


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Danko v dume dvoril Rusom, keď prekrúcajú ´68, mlčí

Danko je absolútne mimo reality, ohodnotil proruský sentiment šéfa slovenského parlamentu politológ Grigorij Mesežnikov.

EKONOMIKA

Analytici ukázali, v akom stave je naozaj výstavba diaľnic

Štát chce D1 do Košíc dokončiť v roku 2026. Pozrite si mapu.

REPORTÁŽ

Prežil pochod púšťou, aby si zaraftoval v Líbyi

Zostať doma, sa stáva luxusom.

Neprehliadnite tiež

Domov

Advokát o esbéeskároch: Zákazníka môžu zadržať, ale je to na hrane

Už keď človek vstupuje do obchodu, je uzrozumený s tým, že podlieha kontrole, hovorí pre SME advokát JOZEF HERBULÁK.

Domov

Danko v dume dvoril Rusom, teraz, keď prekrúcajú ´68, mlčí

Danko je absolútne mimo reality, ohodnotil proruský sentiment šéfa slovenského parlamentu politológ Grigorij Mesežnikov.

Domov

Na náramok treba myslieť, Rusko nemôže zájsť ani na viedenské vianočné trhy

Pavol Rusko je siedmym občanom, ktorý dostal monitorovací náramok bez odsúdenia.

Domov

Plavčan radí na ministerstve ďalej, polícia sa pri eurofondoch nepohla

Exminister školstva Peter Plavčan by mal novej ministerke radiť do konca tohto roka.