BRATISLAVA. Myslela som si, že len podebatujeme a normálne sa vrátim do hotela. Keď som sa zodvihla, že idem na vlak, začal si dovoľovať. Dvere boli zamknuté, predpokladala som, že ide po kľúče, ale vrátil sa s pištoľou.
Znásilnenie sa niekoľkokrát opakovalo, celé to trvalo asi osem hodín.
Takto pred časom v rozhovore pre denník SME opísala Dalia Gregorová svoju skúsenosť so znásilnením z roku 2006. Jej príbeh potvrdzuje to, čo už niekoľko rokov neustále opakujú odborníci, ktorí sa problematike sexuálneho násilia venujú.
„Prípad, že žena ide po parku a neznámy muž sa na ňu vrhne a znásilní ju, je mýtus,“ hovorí psychologička Janka Šípošová, ktorá zakladala občianske združenie Pomoc obetiam násilia. Štatistiky neziskových organizácií hovoria o tom, že až 88 percent obetí znásilnenia poznalo útočníka už predtým.
Prečítajte si tiež: Nie, žena si za znásilnenie nemôže sama. Toto je 10 najčastejších mýtov o sexuálnom násilí Sexuálne násilie sa merať nedá
Príliš krátka sukňa alebo príliš priliehavé oblečenie sú ďalšou z obľúbených povier, ktoré sa týkajú sexuálneho násilia. V spoločnosti je stále pomerne populárny názor, že v mnohých prípadoch si za znásilnenie môže žena sama napríklad tým, ako vyzerala.
