INZERCIA

Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť

Horskú službu si dnes ľudia volajú, aj keď sa boja búrky.

Tento článok a účet s poistením zásahu Horskej záchrannej služby vám prináša ČSOB.

Je zvláštny pocit byť v nosidlách, v ktorých horská služba prenáša ľudí. Pred pár hodinami v tých istých nosidlách ležal človek, ktorý v horách skončil v bezvedomí. Ešte počas noci, ktorá je v kopcoch tmavšia než kdekoľvek inde a kamenné chodníky sa šmýkajú viac než za dňa, ho horská služba znášala do údolia.

Žiadna technika, jednoducho hrubá mužská sila. Jeden záchranár vpredu, jeden vzadu, nosidlá si dajú na plecia a ide sa. Ak má človek sto kíl, na každého pripadá zhruba päťdesiat. Čo je aj na trénovaných chlapov viac než dosť, veď skúste si vybehnúť tatranské chodníky len tak, bez váhy a budete mať čo robiť. Preto sa horská služba pri nosení ľudí strieda presne každé dve minúty. Zapnú si stopky, a keď sa dve minúty odpočítajú, vymenia sa. Za jazdy, žiadne skladanie človeka s nosidlami na zem.

Fyzické testy splnia iba traja z desiatich

"Ak chcete byť v horskej službe, musíte prejsť fyzickými testami. A mali by ste poznať aj hory, vedieť sa v nich pohybovať," hovorí Jozef Janiga, riaditeľ Horskej záchrannej služby (HZS), keď sa s ním stretávame v jeho kancelárii kúsok za Starým Smokovcom. Z kancelárie, ktorá má jednu stenu presklenú, je vidieť Lomničák a okolité štíty. Kedysi to tak nebolo. Pred oknom bola hustá hradba stromov, ale keď Tatry padli po veternej smršti v roku 2014, odhalilo to pohľad na štíty.

“Športovcov v horách je dnes viac ako v minulosti. Ale je pravda, že keď robíme výberové konania, tak z dvadsiatich ľudí, ktorí prídu na kondičné testy, limity, ktoré nie sú zas veľmi pritiahnuté za vlasy, splnia šiesti, siedmi. Čo je strašne málo. Ľudia síce majú chuť skúsiť, ale pripravenosť je veľmi slabá. Čím ďalej tým je väčší problém nájsť vhodných ľudí aj preto, že ako horskí záchranári musia poznať lokalitu. Ak chce niekto robiť záchranára, povedzme vo Vysokých Tatrách, tak by tie Tatry mal poznať naozaj detailne.

Čiže je veľmi ťažké dostať človeka, vymyslím si, z Rožňavy, ktorý by prišiel a hneď by bol kvalitným záchranárom. Preto je výhodné, keď sú záchranármi ľudia z danej lokality. Sú tu domáci, poznajú miestne hory. A to je problém, pretože takých ľudí je málo. Mladí väčšinou nezostávajú v horách, odchádzajú do veľkých miest za prácou,” vysvetľuje riaditeľ HZS.

Pritom byť záchranárom neznamená len mať super kondičku. Každý záchranár musí mať odbornú spôsobilosť, ktorú si obnovuje každé dva roky. Ak si ju neobnoví, príde o prácu.

“Odborná spôsobilosť má viac oblastí. Fyzická, kondičná časť, kde je beh alebo skialpinizmus. Potom je technická príprava, kde človek musí preukázať prácu vo voľnom teréne a potom je to odborná časť, kde sú rôzne záchranárske techniky, či už lanové alebo transportné. Tie musí počas celej doby kariéry každý záchranár ovládať na sto percent. A každý musí mať zdravotnú spôsobilosť, psychologickú spôsobilosť, všetci sú zároveň zdravotní záchranári. Tých bodov, ktoré musí záchranár spĺňať, je veľmi veľa,” vymenúva Jozef Janiga.

Nie sú medzi nimi ženy. Pretože unesú menej

Pri rozhovore o fyzických testoch sa nedá nevšimnúť si, že sa rozprávame len o mužoch. Prečo v horskej službe nie sú ženy? Vraj túto otázku dostáva často. Jedna z odpovedí je, že žena unesie menej kíl ako muž, aj podľa pravidiel BOZP môže žena v práci niesť maximálne pätnásť kilogramov. Takže ak by ženy znášali z hôr ľudí, mohli by niesť na pleciach v nosidlách maximálne tridsaťkilového človeka. Napriek tomu sú testy otvorené mužom aj ženám.

"Už sa stalo, že dve ženy kondičné limity splnili. Aj sme ich pozvali na pohovor, ale už neprišli. Asi si len chceli potvrdiť, že to dokážu, ale táto práca pre nich nebola zaujímavá," rozmýšľa nahlas Jozef Janiga a dodáva: “Záchranárky máme, ale na operačnom stredisku. Tam sú zas ženy lepšie ako muži. Je úplne iný pocit, keď telefonuje človek v tiesni a na druhej strane sa ozve príjemný hlas, ktorý vie udržať niť informácií, vie ho upokojiť. Tam sú ženy stopercentne lepšie ako chlapi. A tiež máme dobrovoľníčky záchranárky, ktoré sa zapájajú do pátraní a záchrany na lyžiarskych tratiach.”

Hoci nájsť dobrých záchranárov je problém, Jozef Janiga si pochvaľuje, že v súčastnosti má v teréne toľko záchranárov, koľko treba. Ak by mal viac peňazí – čo nemá, pretože Horská záchranná služba má len toľko peňazí, koľko jej dá štát – tak, by skôr o pár miest posilnil administratívne pozície súvisiace s rozvojom organizácie a investoval by viac do vzdelávania záchranárov a spolupráce s dobrovoľníkmi. Pretože okrem profesionálnych záchranárov sa pri zásahoch spoliehajú aj na pomoc dobrovoľníkov a HZS venuje časť financií do prípravy dobrovoľných záchranárov.

Na väčšinu zásahov záchranári musia ísť po vlastných

Keď neskôr hovoríme so záchranármi na operačnom stredisku, nepriamo potvrdzujú, že bez výnimočnej fyzickej kondície sa táto práca robiť nedá. "Často sa stáva, že vám o jedenástej večer zazvoní telefón, že treba ísť na výjazd. Je zima, tma, vonku sneží, fučí alebo je búrka, ale treba ísť. Tiež sa stáva, že sa ide z jedného výjazdu hneď na ďalší. Ani nestihneme zísť dole a už máme hlásenie, že sa treba presunúť na ďalší zásah," vysvetľuje Dušan Burian z dispečingu HZS v Starom Smokovci. Pýtame sa, či aj skúsení záchranári majú strach, keď idú na zásah. Prekvapene na nás pozrie. “Jasné. Vždy.”

Zoberie nás aj do priestorov, kde sa záchranári pripravujú na výjazd. Všetko vzorne poukladané a označené na svojich miestach. Rôzne druhy karabín, lezecké laná, sedáky, záchranné nosidlá. Horskí záchranári si berú vždy to, čo potrebujú podľa situácie. Často musia odhadnúť, čo asi bude nasledovať, pretože nie vždy sú informácie od zranených ľudí presné. Veľa zmenili mobily - na dispečingu sa vedia viac povypytovať a lokalizovať s veľkou presnosťou, kde človek je.

Pýtame sa, či aj skúsení záchranári majú strach, keď idú na zásah. Prekvapene na nás pozrie. “Jasné. Vždy.”

Dušan Burian, dispečing HZS v Starom Smokovci

Kedysi chodil alarmovať horskú službu chatár, alebo ľudia z hôr. Kým zišli dole, trvalo to aj niekoľko hodín. "Dnes ideme na zásah do niekoľkých minúť až desiatok minút, podľa toho, aký čas si vyžaduje príprava a podľa podmienok," hovorí Dušan Burian a ukazuje na sieť, ktorá visí na stene. Vraj, či vieme, na čo to je. Jasné, že nevieme. "Je to sieť, ktorou sa prepravujú ľudia pod vrtuľníkom. Aj keď majú zranenú chrbticu, tak sieť ich obalí a sú tam v bezpečí. Na nosidlách sa pod vrtuľníkom prepravovať nesmie, pretože sú tam také prúdy vzduchu, že by nosidlá aj so záchranárom tak roztočili, že by pri preťažení strácali vedomie. Sieť sa tiež krúti, ale nie je to také zlé."

Riaditeľ Jozef Janiga v súvislosti s vrtuľníkmi spomína, že na Slovensku sa cez 60 percent zásahov uskutočňuje na vlastných nohách. "Je to preto, že máme strmé hory na malej ploche. V Alpách, kde sú rozostupy medzi kopcami väčšie, sa cez 80 percent zásahov robí vrtuľníkmi. Aj preto veľa impulzov na zlepšenie práce prichádza práve od Slovákov a Poliakov, pretože viac zasahujeme v teréne bez techniky, máme to viac odchodené."

Vráťme sa na chvíľu do kancelárie riaditeľa. Cestu na poschodie lemujú fotografie po stenách. Nielen tie súčasné, ale aj historické. Je vidieť rozdiel, ako sa zasahovalo kedysi a ako sa zasahuje dnes. Napríklad také nosidlá. Dnes ich rozložíte, zmontujete na mieste a nesú sa vcelku pohodlne. Človek je vo vnútri pripútaný, zabalený, v teple ho zoberú do bezpečia. Kedysi chodili záchranári do hôr s bambusovými nosidlami.

Otvára v počítači zložku, kde má urobený výber historických fotografií. Taký jeho osobný, srdcový výber. Vysvetľuje, ako sa kedysi robila záchrana a ako dnes. Vidieť, že horami žije už roky. Ešte predtým, než sa stal riaditeľom HZS robil radového záchranára, neskôr zástupcu náčelníka a potom oblastného náčelníka. No a predtým, samozrejme, liezol a bol v horách, kedy mohol. A možno by sme mohli ísť ešte viac do detstva, keď sa mu záchranárstvo dostalo do krvi, veď jeho otec, Ladislav Janiga, je známy horolezec a záchranár, ktorý má dnes už po 70ke a hory najmä fotí. Niektoré z jeho snímok visia aj na stene Jozefa Janigu.

Ísť na hory v teniskách z telocvične znamená koledovať si o úraz

Kedysi boli hory najmä výsadou drsných horalov a ľudí, ktorí ich mali radi. Dnes sú prístupné pre kohokoľvek. Keď o deň neskôr prechádzame turistickým chodníkom z Hrebienka na Skalnaté pleso, vidíme ľudí venčiť po ceste psíkov. Lanovky ich vyviezli hore a cestu opačným smerom, zo Skalnatého plesa na Hrebienok zvládajú elegantne a dole, z Hrebienka do Starého Smokovca sa zase odvezú lanovkou.

Lanovky a investície otvorili hory komukoľvek, no ľudia sa horám neprispôsobili. Na Lomničák sa dá ísť v žabkách, veď tam ide lanovka. A na Zamkovského chate sa starší, skúsenejší turista smeje, ako práve videl nejakého nabombovaného chlapíka z telocvične, ktorý po skalnatom chodníku išiel v teniskách z telocvične. Stačí desať minút tatranského dažďa, ktorý sa nečakane zjaví a okrúhliaky sa zmenia na šmykľavú divočinu. Kto nemá vhodnú obuv, tak sa minimálne potáca a rukami chytá, čoho môže.

Až 80 percent úrazov, pri ktorých zasahujeme, si spôsobili ľudia sami.

Jozef Janiga, riaditeľ HZS

Jozef Janiga prikyvuje. "Až 80 percent úrazov, pri ktorých zasahujeme, si spôsobili ľudia sami. Zväčša nevhodnou obuvou, oblečením, alebo precenením schopností. Aj preto sú zásahy horskej služby platené. Pretože niekedy sme museli pri súde dokazovať, že si ľudia zavinili nehody sami. Ale ako dokážete, že na šmykľavom chodníku boli ich tenisky nevhodná obuv? Preto technický zásah, to znamená výjazd horskej služby je platený, ale samotné ošetrenie už je hradené zo zdravotného poistenia," vysvetľuje Jozef Janiga.

Na operačnom stredisku nám ešte dodávajú, že často dnes zasahujú napríklad aj pri poštípaní včelou. Postup alergie je taký rýchly, že turista nestačí zísť dole a musia ísť po neho. Alebo sa v horách objavia u ľudí zdravotné problémy, o ktorých ani nevedeli. No a potom sú tu búrky. Kedysi sa chodilo na túry ráno o šiestej, aby sa vyhlo popoludňajším búrkam. Dnes sa ľudia vyspia a idú do hôr na obed. Potom telefonujú na horskú služby, že ich zastihla veľká búrka, všade to svieti bleskami a búcha, že sa veľmi boja.

Ak ľudia stratia rešpekt pred horami, po čase ho nahradí strach. Aj deň pred naším príchodom, keď horská služba zasahovala v noci, išla po človeka, ktorý bol síce na turistickom chodníku, ale o pol desiatej večer zostal zmätený a vystrašený.

Veliteľ zásahu, mocný chlap nám ochotne ukáže, ako sa nosia ľudia v horách. Najskôr však ideme do sušiarne, kde sa suší vak z predchádzajúcej noci. Zmontovať ho trvá dobrých desať minút, potom nás do vaku uväzujú a skúšame, aký je to pocit, byť nesený z hôr. Klaustrofobický. Po vlastných je to lepšie.

Veliteľ zásahu ešte pozerá termopodložky, ktoré v noci použili. Jedna je úplne zničená, zrejme skončí v koši. Musia kúpiť novú. Nový materiál, hodiny práce a štyria muži v teréne. Taký je účet za ostatný výjazd a to len preto, že ktosi stratil rešpekt pred horami.

Jozef Janiga: S Poliakmi spolupracujeme často. Poľsky neviem, ale aj tak si rozumieme

Váš otec bol tiež záchranár. Zrejme vás to formovalo už od detstva.

Vplyv otca bola veľký, ale nechcel som byť vždy záchranárom. Ja som otca nevnímal ako záchranára, skôr ako horolezca, skialpinistu a človeka, ktorý sa pohybuje v horách. Čiže skôr som inklinoval k horám ako takým, ako k záchrane. Samozrejme, že s odstupom času, ako sa človek formuje, má rôzne nápady, stanovuje si rôzne ciele. Ja som od mala liezol, lyžoval. Potom som zabrúsil do grafiky a v podstate až po skončení vysokej školy, keď som sa hľadal, som sa našiel v záchrane. Ale ani nie v tej podobe, ako bola nastavená vtedy, ale o kúsok v inej, ako to funguje dnes.

Je väčší stres robiť riaditeľa štátnej organizácie, alebo zachraňovať ľudí v horách?

Robiť riaditeľa v takejto organizácií je určite stres. Ak má človek dodržiavať všetky zákony a predpisy, musí byť v strese. Ale nielen z pohľadu administratívy, ale tiež operačného riadenia. Napríklad či treba nasadiť leteckú techniku z iného štátu, alebo keď treba rozhodnúť pri pátracích akciách o nasadení väčších síl a prostriedkov. Ale je to úplne iné ako stres u záchranára, ktorý je najskôr v strese z nebezpečenstva, potom musí zachrániť človeka a priviesť ho do bezpečia. K tomu treba pridať stres z počasia, búrok, z lavínového nebezpečenstva. Inak je zaujímavé, že záchranári nemajú radi administratívny stres. Vyhýbajú sa mu, ako môžu.

Je ťažké manažovať záchranárov?

Je to iné. Pretože každý horal, či je to záchranár, nosič alebo chatár, je vo väčšine prípadov silná osobnosť. V mnohých prípadoch sú to ľudia prednastavení prežiť v horách. Ide o to nájsť spoločnú reč, aby sme mali spoločné ciele a spoločné pohľady na život. Ale tým, že stále chodím do hôr, nestretávame sa len v kancelárii, tak to ide. Ale nie je to vždy jednoduché, mnohokrát sú aj výmeny názorov, ale to zas patrí k životu, lebo len dialóg nás posúva dopredu. Tak je to správne.

Zasahujete viac v zime alebo v lete?

Ak pozrieme len na hory, tak určite v lete. Ak ale do toho zoberieme aj freeridové zóny, lyžiarske trate alebo blízke terény, ktoré súvisia s prevádzkou lyžiarskych tratí, tak zima je určite silnejšia. Ročne máme sedemsto až osemsto zásahov iba v horách. Na jednu záchranu pritom nikdy nemôže ísť jedna alebo dve osoby, musia tam ísť tímy.

Kedy ešte zasahujú hasiči a kedy už horská záchranná služba?

To neurčuje žiadna legislatíva. Vyhláška ministerstva vnútra hovorí o horských oblastiach, kde pôsobí HZS. Samozrejme, sú aj prípady, keď naši ľudia zasahujú mimo týchto oblastí a keď hasiči zasahujú aj v horských oblastiach. Závisí to prípad od prípadu, podľa potreby personálnej alebo technickej náročnosti. Ak potrebujeme veľké masy ľudí, napríklad pri pátraniach, tak tam spolupracujeme s políciou. Pri záchrane horských dopravných zariadení zas viac s hasičmi. Pre bežného smrteľníka, ktorý je v núdzi, je to v princípe jedno. Keď zavolá na 112, tak operátor podľa povahy tiesne vie presne určiť, ktorú zložku má nasadiť. Preto je úplne jedno, na aké číslo sa dovolá.

Spolupracujete niekedy aj s poľskými záchranármi?

Áno a tých prípadov je relatívne veľa. Sú lokality na hrebeni, ktoré z pohľadu hraničnej čiary sú na slovenskej strane, ale prístupnosť je oveľa lepšia z poľskej strany. Čiže ak sa stane úraz povedzme 50 metrov pod Kasprovým štítom na slovenskej strane, kam ide lanovka, tak je nezmysel, aby naši ľudia išli zo Starého Smokovca na Podbanské a odtiaľ 17 kilometrov v doline, aby potom ešte išli hore, keď z Kasprového sú tam lanovkou do piatich minút. To platí aj naopak. Je veľa prípadov v okolí Rysov, keď zo slovenskej strany je tam chata a pomoc na našom území dostanete rýchlejšie, ako z poľskej strany. Sú prípady, napríklad pri pátracích akciách, keď nevieme, kde obeť je, takže vyrážajú skupiny z oboch strán, v teréne sa spoja a velitelia zásahov si rozdelia polygóny. Spolupráca medzi nami je naozaj veľmi dobrá.

Ako komunikujete? V slovenčine, poľštine alebo v angličtine?

Je to zvláštne, pretože napríklad ani ja neviem rozprávať po poľsky, ale rozumiem úplne perfektne. Poliaci zas rozumejú nám. Oni rozprávajú poľsky, my po slovensky a rozumieme si. Je zaujímavé, že ak príde niekto napríklad od Varšavy, tak už slovenčine rozumie horšie. Ale v pohraničnej oblasti je to v pohode.

Aj odborné veci pri zásahoch?

Úplne bez problémov. Možno aj preto, že poznáme význam tých slov, veď často mávame spoločné školenia.

Tento článok a účet s poistením zásahu Horskej záchrannej služby vám prináša ČSOB.

Pravidlá pre spoluprácu medzi inzerentmi a redakciou si môžete pozrieť na tomto odkaze.

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Politika, biznis, vplyv. O čo ide oligarchom v médiách

Odborník na komunikáciu a mediálne štúdiá Václav Štetka hovorí, že oligarchovia médiá skupujú výhradne kvôli svojim záujmom.

BANSKÁ BYSTRICA

V Banskej Bystrici otvorili najmodernejšiu autobusovú stanicu na Slovensku

Dopravná časť je v testovacej prevádzke.

ŠPORT

Bora upokojuje fanúšikov: Sagan je v poriadku a má veľkú motiváciu

Môže získať tretí titul majstra sveta.

Neprehliadnite tiež

Domov

Novela infozákona by mala znamenať vyvrcholenie transparentnosti

Návrh ministerstva spravodlivosti má vyše 70 novelizačných bodov.

Domov

Dvoch poslancov ĽSNS naďalej stíhajú, rozhodnutie ešte nepadlo

Stanislava Mizíka obvinili z výroby extrémistických materiálov, Milana Mazureka za výroky o imigrantoch či Rómoch.

Domov

Jeden z obžalovaných v kauze výbuchu v Novákoch zomrel

Termín hlavného pojednávania s obžalovanými ešte neurčili.

Domov

Most-Híd navrhuje zlúčenie rôznych škôl do vzdelávacích centier

Zabezpečil by sa tak jednotný manažment vzdelávania či efektívnejšie nakladanie s financiami.