Ten príbeh má všetko. Dom so zatemnenými oknami, ženu, ktorej podobizeň takmer nikto nepoznal, lebo z neho prakticky nevychádzala, až vznikli pochybnosti, či ešte vôbec žije, teatrálnu zápletku či odvetné údery susedov, ktorí neváhali strieľať, hádzať kamene do okien ani vrhať cez plot výkaly do dvora.
Na Kossuthovej ulici v Štúrove zašli obyčajné ľudské spory tak ďaleko, až sa hlavná postava tejto drámy zmenila na svojskú sadistku, ktorá spravila z vlastných susedov nedobrovoľných poslucháčov veľkého operného predstavenia. Trvalo neuveriteľných štrnásť rokov.
Jej rukojemníci sa ráno o šiestej zobúdzali za zvukov árií Placida Dominga a tie isté výrazne hlasné melódie ich sprevádzali pri každej činnosti až do desiatej hodiny večer. Sedem dní v týždni, tristošesťdesiatpäť dní v roku.
O to, aby nepretržitý denný prúd hudby počuli všetci v ulici a jej okolí, sa starali reproduktory na dome a časové spínače. Nahrávka škrípala a dokola hrala jednu hudobnú pasáž.

Teror vysokým umením
„Ja som tú hudbu dokázala počúvať iba desať minút a mala som pocit, že mi praskne hlava,“ hovorí novinárka denníka Új Szó a Štúrovčanka Zuzana Gulyásová, ktorá prípad mediálne pokrývala. Nebola sama. Na základe sporu z juhu Slovenska vznikol študentský film aj dve divadelné hry, najnovšie oživuje absurdný príbeh inscenácia Spievajúci dom v Slovenskom národnom divadle.
„Spôsob týrania ľudí hudbou je nesmierne divadelný. Zaujalo ma, ako médiá Evu zo Štúrova označili za teroristku. Teror hudbou, operou, a teda vysokým umením, v spojitosti s absolútne nízkym správaním sa ľudí, mi pripadal ako krásny námet,“ hovorí režisérka predstavenia Sláva Daubnerová.

Pustite si rádio
Eva sa nasťahovala do domu na Kossuthovej ulici v roku 1999. Nebola v Štúrove nová, roky tu žila na sídlisku a prevádzkovala obchod s nábytkom. Úspešne podnikala, no už tu o nej vznikali klebety s hororovým nádychom.