Ak by existovala súťaž o najvtipnejší názov slovenskej obce, vyhrala by to niektorá z nasledujúcich: Vybúchanec, Krvavé Šenky, Rozkoš, Naháč, Panické Dravce, Jeruzalem či Havaj.
Obec Havaj však nie je na smiech. Strávili sme tu dva dni, aby sme zistili, čo trápi ľudí tridsať kilometrov od poľských hraníc na východe Slovenska, čo ich viedlo k takmer nadpolovičnej podpore strany Smer-SD v ostatných parlamentných voľbách a ako môže mať obec s 390 obyvateľmi poštu, potraviny, zdravotné stredisko, školu, škôlku, kostol, krčmu, kaderníčku, futbalový tím, dobrovoľnícky hasičský zbor aj vlastnú minerálnu vodu.
Cestujúci: Chudoba, chudoba!
Príprava na cestu do obce Havaj bola takmer ako plánovanie dovolenky na Havajských ostrovoch. Len s tým rozdielom, že cesta z Bratislavy netrvala 24 hodín a 30 minút a nestála 929 eur, ale zabrala 9 hodín a 32 minút a vyšla 23 eur a 81 centov.
Nešlo sa z Bratislavy do Viedne, Kolína nad Rýnom, Las Vegas a Honolulu, ale z Bratislavy do Kysaku, potom do Stročína, odtiaľ do Stropkova a nakoniec do Havaja. Štart 23.45 na hlavnej stanici, budík na štvrť na šesť, prvý prestup, potom ďalšie dva, jazda vlakom a viacerými autobusmi.
Čím bližšie sme boli k Havaju, tým menšie autobusy prichádzali. V poslednom bolo ledva dvadsať miest, ľudia viedli debaty. Na mobile málokto.
Jak sja mate? Ja sja maju dobri. A vy? I ja. Dosvidaňa!
Niektoré diskusie v rusínčine sa dajú rozlúštiť s ľahkosťou, význam iných úplne unikal. Zrazu všetky stíchli.
„Chudoba! Chudoba!“ kričal pán v prednej časti autobusu.
