Ivan Novotný sa narodil 12. januára 1958 v Hořicích v Podkrkonoší v Čechách, no celé detstvo prežil v Topoľčanoch. Strednú školu absolvoval v Kremnici, kde vyštudoval umelecké kováčstvo. Otec bol predseda odborov v Hydromelioráciach a jedného dňa sa dostal do konfliktu s podnikovým komunistickým vedením. Následne mu dali výpoveď, no keď si uvedomili, že na jeho miesto nemajú rovnako kvalifikovaného pracovníka, výpoveď odvolali. Otec však už v Topoľčanoch pracovať nechcel a zamestnal sa vo Zvolene.
Peripetie pri prijímacích pohovoroch
Ivan Novotný pôvodne netušil, že tento incident by mohol byť príčinou, prečo ho nechcú prijať na vysokú školu v Prahe.
„Ja som si to vtedy neuvedomoval. Veľa vecí v živote vám dôjde až neskôr. Keby som vtedy videl svoje kádrové materiály, hneď by mi to došlo. Mne bolo jasné, že môj otec bol nepriateľ socializmu – viackrát sa o komunistoch aj neslušne vyjadril. Na jedných talentových skúškach mi chalani po odovzdaní prác hovorili: ,Ivan, ty to máš perfektné, ty už si teraz prijatý.´ Samozrejme neprijali ma, pretože prvoradé boli kádrové materiály. Až druhoradé bolo, akú kvalitu práce za sebou zanecháte. Aj pri poslednom, piatom pokuse som dostal vyrozumenie, že ma neberú. Napísal som odvolanie - až potom ma prijali. V roku 1986 som tak začal študovať na Vysokej škole umeleckopriemyslovej v Prahe.“
Ešte pred začatím štúdia sa Ivan Novotný stihol zamestnať ako výtvarník na okresnom osvetovom stredisku v Topoľčanoch. Následne absolvoval dvojročnú povinnú základnú vojenskú službu. Po nej pracoval ako výtvarník v Krajskom propagačnom stredisku v Košiciach. Ďalšie dva roky pôsobil ako umelecký kováč. Až potom, deväť rokov po maturite, nastúpil Ivan Novotný na vytúženú školu.
(zdroj: Archív I. N.)Rozpustenie SZM
15. novembra 1989 bolo zvolané zasadnutie základnej organizácie Socialistického zväzu mládeže (SZM) pri Vysokej škole umeleckopriemyslovej. Účasť bola vysoká, predsedom bol Ivan Novotný.
Ako svedka privolali straníka, ktorý mal dohliadnuť, či hlasovanie prebehne v súlade so zákonom. Jedným z hlavných bodov hlasovania bolo rozpustenie základnej organizácie – všetci prítomní hlasovali za.
Rozpustenie SZM však Ivanovi Novotnému, ktorý vôbec netušil, že onedlho príde 17. november a revolúcia, prinieslo rôzne problémy. Už na druhý deň ho komunisti vláčili po straníckych schôdzach, absolvoval aj stretnutie s rektorom školy, ktoré sprevádzali vyhrážky. Komunisti mu jasne dávali najavo, že v Prahe doštudovať nemusí. Hrozby prichádzali zo všetkých vyšších postov a Ivan sa už začínal zberať domov na Slovensko.
Už počas zasadnutia k zrušeniu SZM študenti vedeli, že 17. novembra majú povolenú manifestáciu na pamiatku Jána Opletala, študenta lekárskej fakulty, usmrteného v roku 1939 počas študentskej demonštrácie proti nemeckej okupácii Československej republiky.
Manifestácia sa začala pred Prírodovedeckou fakultou na Albertove. Zišiel sa tam obrovský dav, ktorý išiel na cintorín, kde bol Ján Opletal pochovaný.
Ako prví mali prejavy pražskí profesori, za študentov mal prejav Martin Mejstřík, ktorý dal jasne najavo svoj protikomunistický postoj. Študenti potom chceli pokračovať smerom na Pražský hrad, avšak neznámy človek ich presvedčil, aby išli na Václavské námestie. Netušili, že to bola pasca. Už na Národnej triede narazili na zástupy ťažkoodencov a zásahových jednotiek. Z ampliónu sa ozývala výzva: „Občania rozíďte, sa. Toto zhromaždenie je nepovolené. Pokiaľ sa nerozídete, budú proti vám použité donucovacie prostriedky!"
Na Národnej triede dievčatá rozdávali policajným jednotkám kvetiny, no jedna Ivanova spolužiačka po chvíli dostala panický záchvat. Udialo sa to v čase, keď už ťažkoodenci obkľučovali dav študentov. Ivan hľadal únikovú cestu. Uniknúť sa nedalo ani zadom, kde boli obrnené transportéry. Ivan Novotný si však spomenul na jednu menšiu uličku, vzal spolužiačku a utekali tadiaľ napriek tomu, že bola preplnená policajtmi. Tí na tomto mieste legitimovali ľudí, brali im občianske preukazy a nakladali ich do autobusu, ktorý ich vyviezol za Prahu.
Jeden z dôstojníkov práve nakladal ľudí do autobusu a nestaral sa o to, čo robia jeho podriadení. Ťažkoodenec uvidel dievčinu s panickým záchvatom a keď zistil, že ho jeho nadriadený nesleduje, ustúpil, aby Ivan so spolužiačkou mohli utiecť. Bežali do školy, ktorá bola zavretá, a tak sa vydali k internátu Větrník, ktorý patril aj študentom žurnalistiky.
Študenti sa večer stretli a boli veľmi nahnevaní. Jedna študentka žurnalistiky priniesla správu, že jej tam zabili spolužiaka. Študenti sa spojili s kolegami z DAMU a počas víkendu sa dohodli, že obsadia vysoké školy a spíšu požiadavky určené politikom.
Rátali aj s fyzickou likvidáciou
Budúci štrajkový výbor zasadol a zvolil koordinačný výbor, ktorý si za predsedu vybral Ivana.
„Zvolili sme pár ľudí do funkcií – aj tieňových nástupcov, pretože sme rátali s tým najhorším – s fyzickou likvidáciou. Moji spolužiaci sa pre mňa rozhodli napriek tomu, že som predtým pôsobil ako predseda SZM. Keď sme si rozdelili funkcie, určili sme, že pred zamknutými dverami budú vždy z bezpečnostných dôvodov stáť traja študenti s kľúčom. Dvaja by totiž nestačili v prípade fyzického napadnutia. Ak by dvoch bili, jeden by nás mohol informovať, čo sa deje. Potom sme si povedali, čo ďalej. V prvom rade sme začali s okupačným štrajkom – stávkou. Potom sme sa rozdelili na tri časti a po tretinách sme chodili na internát, kde sme si vzali spacáky, oblečenie a hygienické potreby. Rátali sme s tým, že tam môžeme byť pol roka."
Keď študenti nevedeli, ako postupovať, mali kontakt na výtvarníkov z galérie Mánes. „Mali prax z 68-eho roku, keď sa niečo podobné odohrávalo na školách a už vedeli, čo bude sa diať. V tretí deň okupačného štrajku začali pred školami chodiť autobusy plné milicionárov. Približne v tom istom čase začali prichádzať aj prvé provokačné telefonáty typu: ,Opustite školu, idú na vás ozbrojení milicionári, budú vás likvidovať.´ Po takom telefonáte vám nie je do smiechu. Ľudia tri dni nespali a ich psychika fungovala inak ako za normálnych okolností. Začal sa chaos. Niekoľko ľudí zo školy odišlo s výhovorkami, že idú robiť revolúciu domov na dedinu, alebo sa radšej budú modliť na internáte, že to má väčší význam. Nemohli sme im to vyčítať."
“Začali prichádzať aj prvé provokačné telefonáty typu: ,Opustite školu, idú na vás ozbrojení milicionári, budú vás likvidovať.´ Po takom telefonáte vám nie je do smiechu. Ľudia tri dni nespali a ich psychika fungovala inak ako za normálnych okolností.
„
Ivana Novotného následne ako zástupcu študentov pozvali na rokovanie s komunistickým vedením, ktoré sa uskutočnilo v časti Zbraslav za Prahou. Po tretej prebdenej noci bol Ivan vyčerpaný. Stretnutie bolo veľmi opatrné, pretože ani jedna strana nevedela, čo od tej druhej čakať.
Nežná revolúcia: ako padol komunistický režim u nás Čítajte Plánované kroky študentov boli jasné, nevzdať sa. Samozrejme, počas štrajku mali účastníci aj slabé chvíle. Vtedy Novotný žiadal o pomoc výtvarníkov z Mánesu, ktorí mu poradili, aby čo najviac ľudí zamestnal konkrétnym činnosťami a aby pripravil konkrétny program. Urobili teda množstvo prednášok a vytvorili veľa propagačného materiálu. Zorganizovali napríklad prednášku s bývalým policajtom, ktorý sa zúčastnil na akciách proti študentom a po 17. novembri 1989 podal výpoveď.
Takto študenti prežili väčšinu semestra. Na vysokých školách sa začali podrobné rozhovory medzi študentmi a profesormi o tom, ako by malo vyučovanie po páde komunizmu vyzerať, aby sa revolučné predstavy uplatnili aj po prevrate.
Ivan Novotný v roku 1991 absolvoval stáž v Taliansku. Bez problémov doštudoval a dnes učí odborné predmety a vedie sochársky ateliér na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach.
(zdroj: Archív I. N.)Príbehy 20. storočia
je projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK, ktorú financujú najmä drobní darcovia.
Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, môžete napísať na pamatnici@postbellum.sk.
Ak chcete projektu pomôcť, môžete sa stať členom Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo poslať jednorazový dar na účet
SK12 0200 0000 0029 3529 9756.
Autor: Petra Klepcová
Beata
Balogová
