Walter Morgenbesser sa narodil 14. 12.1930 v židovskej rodine v Spišskej Novej Vsi. Jeho otec bol relatívne úspešný dámsky krajčír, ale keďže musel podporovať štúdium svojich starších synov, rodina sa neustále potácala na hranici chudoby. Walter bol najmladší spomedzi siedmich bratov.
Walter Morgenbesser spolu so súrodencami vyrastal v prenajatom byte v priestoroch rímskokatolíckej farnosti. Farárom bol opát ThDr. František Rolný, Walter na neho spomína iba v dobrom. Rodina si uňho mohla v najhorších časoch schovať cennosti, otec Rolný im ich po vojne bez problémov vydal.
Walterov najstarší brat Samuel vyštudoval lekársku fakultu v Prahe, vďaka čomu sa neskôr aj na Waltera ako maloletého vzťahovala hospodárska výnimka - do roku 1944 bol ochránený pred transportmi. Počas vojny slúžil Samuel v nemocnici v Humennom, bohužiaľ, zahynul za pohnutých okolností - spáchal samovraždu - krátko pred prechodom frontu v roku 1944.
(zdroj: Archív W. M.)V službe u dôstojníka wehrmachtu
Walter Morgenbesser bol živé, nezbedné dieťa, ktoré škola nebavila. Nijako mu neprekážalo, že postupom vojnových rokov sa školská dochádzka pre židovské deti čoraz viac utlmovala. Navyše, nehodlal počúvať žiadne autority, najmä nie tie, ktoré mu nariaďovali, kedy a kam môže a má chodiť a kedy musí mať na sebe židovskú hviezdu.
Hoci Spišská Nová Ves bola malomesto, Walter si trúfal chodiť po nej bez hviezdy. Bol árijského vzhľadu, vedel výborne po nemecky, vďaka pobytu na katolíckej fare sa dobre vyznal v katolíckych sviatkoch a liturgii. Mohol sa tak celkom jednoducho vydávať za nemeckého chlapca.
Pri jeho obvyklých potulkách po Spišskej Novej Vsi si ho raz všimol nemecký dôstojník wehrmachtu Max Seidl. Ten si ho obľúbil a Walter mu za jedlo z dôstojníckej kuchyne a niekoľko drobných začal slúžiť. Tento neformálny vzťah trval niekoľko týždňov či azda mesiacov.
(zdroj: Archív W. M.)Max Seidl prišiel pri nálete v Hannoveri v severnom Nemecku o rodinu a možno chcel chlapca adoptovať v presvedčení, že je spišský Nemec. Vtedy to začalo byť neúnosné a jedného dňa si dôstojník Seidl všimol, že malý Walter plače. Po otázke, prečo plače, mu Walter povedal pravdu.
- Vyber teraz revolver a vystreľ na mňa.
- Prečo chceš, aby som ťa zastrelil?
- Pretože som vám klamal.
- V čom si mi klamal?
- Doteraz si nevedel, tak vám poviem pravdu. Som Žid!
- Jude ist kein Mensch? (Vari Žid nie je človek?)
Max Seidl ho neprezradil, bol to však koniec ich stretnutí.
Holokaust bol ešte horší, než sme si mysleli Čítajte Na Slovensko prichádzali ďalší nemeckí vojaci. V čase Slovenského národného povstania prestali platiť všetky výnimky, Slovensko obsadilo nemecké vojsko a začala sa nová vlna deportácií.
Do transportu musela na jeseň roku 1944 aj rodina Morgenbesserovcov. Z Prešova odišli v dobytčom vagóne do Osvienčimu. V Osvienčime Walter naposledy videl svoju matku. On sám bol s otcom poslaný do Ravensbrücku a neskôr, po evakuácii Ravensbrücku, do Sachsenhausenu.
V Ravensbrücku bol na baraku v „kinderbloku“, kde bola asi polovica židovských a polovica rómskych detí. Cigánske deti boli kastrované a po tejto operácii dostávali špeciálny prídel chleba. Walter Morgenbesser spomína, že tiež chcel byť kastrovaný, pre ten prídel chleba.
“Ja som mal chlieb priviazaný na špagáte, keby ho niekto potiahol, tak sa zobudím. Zobudil som sa, no môj chlieb tam ešte bol. Znovu som zaspal a keď som sa potom prebudil, zostal len špagát, vrecko s chlebom zmizlo. Dostal som hysterický záchvat. Chlieb bol všetko, čo som mal. Bez chleba nemáš nič.
„
V Sachsenhausene s Jurajom Herzom
V januári 1945 ich z Ravensbrücku vlakom odsunuli. Po čase z neho vystúpili, aby ďalšie kilometre došli pešo – až do Sachsenhausenu. Po tomto únavnom pochode Walterovi v prvý deň na baraku ukradli chlieb.
„Bol tam kápo Ukrajinec: potvora, vrah. Keď jeden väzeň druhému ukradol chlieb, podľa ‚zákona‛ nasledovala smrť. Uprostred noci sa zobudili dvaja muži a začali kričať: ‚Ukradli mi chlieb, ukradli mi chlieb.‛ Ja som mal chlieb priviazaný na špagáte, keby ho niekto potiahol, tak sa zobudím. Zobudil som sa, no môj chlieb tam ešte bol. Znovu som zaspal a keď som sa potom prebudil, zostal len špagát, vrecko s chlebom zmizlo. Dostal som hysterický záchvat. Chlieb bol všetko, čo som mal. Bez chleba nemáš nič."
Za to, že si ho dovolil pre takú hlúposť zobudiť, kápo Waltera udrel železnou tyčou tak, že ešte pri nástupe nemohol stáť rovno. Pri nástupe dostal ďalšiu ranu, aby sa vyrovnal. Aj taká bola „cena života“.
Počas oslobodenia bol Walter na baraku s neskorším filmovým režisérom Jurajom Herzom. Walter Morgenbesser spomína na to, ako spolu museli pochodovať a ako sa delili o prídely potravín. Juraj Herz bol oveľa väčší „musulman“ (podvyživený väzeň koncentračného tábora, pozn. red.) ako on sám - spoločnosť Waltera a jeho otca mu možno zachránila život.
(zdroj: Archív W. M.)Vojak aj šofér diplomatov
Po rôznych peripetiách v Poľsku sa Walter vrátil s otcom do Spišskej Novej Vsi, kde sa stretol s ďalšími tromi bratmi, ktorí prežili. Matka zahynula, rovnako tak ďalší dvaja bratia.
Všetci preživší odišli postupne do Izraela, Walter ako všetci ostatní slúžil v armáde. Prešiel si azda všetkými vojnovými konfliktmi až do jomkipurskej vojny v roku 1973. Slúžil najmä na egyptskom fronte, jeden čas dokonca v jednotke pod velením neskoršieho premiéra Ariela Šarona. V čase mieru sa celý svoj život pohyboval v prostredí áut a stavebných strojov, či už ako vodič alebo mechanik.
“Stále, keď si spomínam na tie veci, tak musím plakať. To je moje šťastie, že viem plakať. Ja sa za to nehanbím. To je moje šťastie, tým si odľahčím.
„
Na sklonku aktívneho života stihol ešte pracovať ako vodič na vtedajšom znovuotvorenom veľvyslanectve Československa v Tel Avive. Keď veľvyslanectvo ČSFR hľadalo vodiča so znalosťou češtiny alebo slovenčiny, Walter Morgenbesser sa prihlásil. Zo začiatku mal niekedy problém dorozumieť sa s vtedajším veľvyslancom, Čechom Milošom Pojarom. Občas to vyriešili kompromisom, poradili sa po nemecky. Neskôr si na veľvyslancovu češtinu zvykol.
Walter začal tiež cestovať na rodné Slovensko, kde pri jednej z návštev stretol v Spišskej Novej Vsi stredoškolskú profesorku dejepisu a miestnu patriotku Ruženu Kormošovú, ktorá v roku 2007 napísala a pripravila na vydanie knihu o jeho ceste životom, nazvanú Cena života. „Stále, keď si spomínam na tie veci, tak musím plakať. To je moje šťastie, že viem plakať. Ja sa za to nehanbím. To je moje šťastie, tým si odľahčím.“
Príbehy 20. storočia
je projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK, ktorú financujú najmä drobní darcovia.
Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, môžete napísať na pamatnici@postbellum.sk.
Ak chcete projektu pomôcť, môžete sa stať členom Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo poslať jednorazový dar na účet
SK12 0200 0000 0029 3529 9756.
Autor: Hynek Moravec
Beata
Balogová
