Dnešné deti nemôžu ísť samy von, stále ich niekto stráži. Svetu vládne strach. Rodič sa bojí, čo ak náhodou. Je to pasca, lebo keď sa chceme niekam posúvať a niečo v živote zažiť, treba prijať riziko a byť odvážni, hovorí lektorka efektívneho rodičovstva MARTINA VAGAČOVÁ.
Dospievajú dnešné deti skôr?
Ani nie. Skôr je problém, že deti už takmer nemajú ani detstvo a veľmi skoro žijú v dospelom svete.
“Veľa rodičov má ochranársky vzťah. Veľmi sa deťom starajú do života, v dôsledku čoho nemajú žiadnu voľnosť a slobodu.
„
Ako to myslíte?
Niekedy je už 1,5-ročné dieťa nútené žiť v dospelom svete. Mala som rodičov, ktorí hovorili, že ich dieťa vôbec nechce spávať. Opísali mi, že dieťa vstáva ráno o šiestej, aby sa s ním z okolia Bratislavy dostali do mesta, dali ho do škôlky, kde strávi jedenásť hodín, a oni sú zatiaľ v práci, aby zvládali splácať hypotéku.
Čo to robí s dieťaťom?
Nech je škôlka akokoľvek dobrá, nikdy nedokáže nahradiť základnú potrebu dieťaťa, teda byť s rodičom. Nebodaj má rodič ešte nápad, že by sa dieťa malo hrať múdro a idú na krúžok angličtiny. Vtedy celý deň strávi duševnou prácou a nie voľným hraním, ktoré mu do značnej miery poskytuje potrebný rozvoj.
Keď sa večer dostane domov, nezaujíma ho jedlo ani spánok, chce byť hlavne s rodičmi. Preto vydrží hore aj do dvanástej, len aby s nimi niečo zažilo. Lenže rodičia sú vtedy už totálne vyčerpaní, nervózni a chcú ísť spať. Pre toto dnes deti veľmi rýchlo strácajú detstvo.
Rozumieme deťom?
Nie je to len o deťoch, lebo deti sú predovšetkým ľudia. Je to o ochote vôbec rozumieť druhým ľuďom, čo je na Slovensku stále problém.
Nemyslíme si, že deti sú ľudia?
Pristupujeme k nim ako k málo schopným alebo nevyvinutým. Akoby boli nemúdre a nechápali život.
Chápu?
Áno. Každý má v sebe základné nastavenie, podľa ktorého sa správa. Jednou zo základných premís je, že dieťa nikdy nejde proti svojmu rodičovi. To, čo vyzerá, že mu robí naschvál, nerobí preto, aby mu ublížilo. Chce si len naplniť svoje potreby.
Platí to len do určitého veku alebo navždy?
V puberte s ním môže začať bojovať pre nejaké názory, ale ani to neznamená, že s ním nesúhlasí. Len chce vedieť, ako to naozaj je. Začne rodiča testovať, kým ho nedostane do nejakého emočného varu.
Martina Vagačová (zdroj: Gabriel Kuchta - SME)Prečo sa to deje?
Potrebuje zistiť, podľa akých hodnôt a postojov sa rodič v živote orientuje, alebo ako zvláda stres a napätie. Najskôr sa to začne vzdorom okolo dvoch rokov, potom sa to u niektorých vráti v piatich pri takzvanej prvej puberte a nakoniec prichádza pravá puberta. Rodičom nič iné nepomôže, len si dovtedy vybudovať pevnú dôveru.
Čo je najlepší spôsob budovania dôvery?
Cez rešpekt. Ten sa však nedá naučiť, potrebujete ho zažívať, aby ste ho vedeli ďalej dávať. Nie je to o tom, že dovolíte robiť dieťaťu, čo chce. Musíte mu ukázať, že život má svoje hranice a ako treba narábať s emóciami.
Napríklad?
Niektorí ľudia povedia, že veria dvojročnému dieťaťu. Iní sa pýtajú, ako je to možné? Mali by sme upustiť od hodnotenia a nehovoriť, kto je aký. Napríklad niekto sa spýta, ako má dieťa pochváliť, keď mu nemôže povedať, že je zlatý a milý. Ale ono sa to dá aj prejaviť, nemusíte ho hneď označovať, aké je.
Ako teda veriť dvojročnému dieťaťu? Na detskom ihrisku to občas vyzerá, akoby sme deťom neverili.
