Keď prídete pred začiatkom koncertu do filharmónie, zažijete zväčšia tú istú situáciu. Klavirista vyjde na pódium a pokým si sadne za svoj nástroj, pódium zaplnia muzikanti s dychovými aj sláčikovými nástrojmi. Klavirista potom stlačí kláves s tónom A, na čo sa rozozvučia všetky nástroje a každý hľadá ten správny tón.
Môže sa však stať, že ho nenájdu. Buď niekto nemá hudobný sluch, alebo využíva iný typ ladenia ako ostatní.
Hudba preto občas ladí a občas neladí, na čo existujú minimálne dva rôzne pohľady, prečo je to tak. Na ladenie nástrojov však vplývajú aj ďalšie okolnosti ako teplota v sále či vlhkosť vzduchu.
Ladenia nástrojov od Pytagora
Ladenie nie je jednoduchou záležitosťou. Hudobníci, vedci a matematici sa už minimálne štyritisíc rokov snažia vymyslieť čo možno najlepší a najuniverzálnejší systém ladenia. Prvý z nich bol Pytagoras.
V šiestom storočí pred Kristom vymyslel takzvané čisté ladenie, ktoré sa používalo stovky rokov. Hudbu vnímal cez čísla, preto vo svojom systéme využíval práve číselný mechanizmus.
Malo to však jeden problém. Z matematickej stránky bol systém absolútne presný, no hudobne vytváral medzi krajnými tónmi malý rozdiel nazvaný pytagorejská koma. Spôsobovalo to odchýlku necelého štvrť tóna.
Druhý typ ladenia existuje tristo rokov
Druhý typ ladenia prišiel o dvetisíc rokov neskôr. Objavil sa v 18. storočí a dôvodom bola práve mierna odchýlka v ladení.
