P rečo sme prišli sem do Rožnavy? Pôsobili sme v Prešove. Seriózne Divadlo Jonáša Záborského. Teda, ja som prišla z Trebišova. Bolo to výborné, ale chceli sme robiť niečo iné.
Čo iné? Iné divadlo, menej akademické, experimentálne. Ako experimentálne? Uvoľnenejšie, aby boli diváci viac zatiahnutí do hry.
V Prešove sa to nedalo? Dalo, ale chceli sme mať vlastné divadlo. V tom čase som učila na konzervatóriu a študovali sme niektoré iné hry, teda, v tom zmysle, že sme ich pripravovali inak.
Naštudovali sme Sluhu dvoch pánov, malo to veľký úspech, a prišli sme do Rožňavy. Predstavenie sa ľuďom páčilo, večer sme boli niekde v meste a diskutovali sme s jedným poslancom a ten že, prečo neostaneme v Rožňave, veď mesto nemá divadlo a my sme si povedali, že to vyskúšame.
Priestor na slobodu
V tom čase sa naše divadlo nedalo hrať ani v Prešove, ani v Košiciach. Sledovali sme Blaha Uhlára, to, čo robil v prešovskom DAD-e začiatkom 90. rokov bolo veľmi inšpiratívne. Tatiana fajčí dlhé tenké cigarety, má sústredený pohľad, občas sa pozrie na svojho herca.
Pre nás to bola nová skúsenosť, hovorí Robert, chceli sme robiť alternatívne divadlo, ale naozajstné divadlo, nie ochotnícke, také, aké mali vždy aj malé mestá. V Poľsku má divadlo takmer každá dedina a priestor na slobodu majú takéto súbory oveľa väčší ako v zabehnutých divadlách.
