Ladislav Jeník sa narodil 14. augusta 1959 v Rimavskej Sobote, kde jeho otec dohliadal na stavbu cukrovaru. Otec Ladislav Racz pochádzal z maďarskej šľachtickej rodiny, matka Terézia Belková zase z ruskej továrnickej rodiny, ktorú vyhnali boľševici.
Rodina sa cez Poľsko dostala do Československa, kde si za zvyšok rodinného bohatstva nakúpila pozemky a začala hospodáriť. V päťdesiatych rokoch ich však vyhlásili za kulakov a opäť o všetko prišli.
Keď mal Ladislav tri roky, jeho rodičia sa rozviedli a s matkou sa odsťahoval na Ostravsko. Priezvisko Jeník má po svojom druhom otcovi, ktorý si ho adoptoval.
Avšak ani druhý otec nevydržal s rodinou dlho, vstúpil do strany, stal sa úradníkom a to bolo v rodine kulakov neprijateľné, a tak sa Ladislavova matka nechala opäť rozviesť.
Celá rodina bola hlboko katolícky založená a chodila pravidelne do kostola. To sa síce neskôr pripočítalo k zlému kádrovému profilu Ladislava, ale zároveň mu to otvorilo dvere do života.
Nesúhlas s režimom
Ladislav vyrastal počas uvoľnených šesťdesiatych rokov. Každú sobotu a nedeľu hrala na ulici americká hudba, tancoval sa twist. Jedného dňa, v auguste 1968, zrazu všetko stíchlo.
Ako deväťročného chlapca sa ho to príliš nedotklo. Vnímal síce, že dospelí sú vystrašení a boja sa vojny, ale oni ako malí chlapci liezli po tankoch, občas dostali nejaký darček od ruských vojakov a mali z toho zábavu.
Ladislav v roku 1974 nastúpil na priemyselnú školu železničnú v Šumperku, kde býval na internáte. Nikdy sa nezúčastnil na politických akciách, ktoré škola organizovala, vždy sa dokázal na niečo vyhovoriť.
Ako jediný na škole nevstúpil do Socialistického zväzu mládeže, a keď za ním prišli, aby podpísal protest proti Charte 77, mal jasno: „Ja tých ľudí nepoznám, nikdy som ich nevidel, nič mi neurobili, tak neviem, prečo by som mal niečo podpisovať a niekoho súdiť.“
Na strednú školu spomína Ladislav ako na jedno z najhorších období svojho života. Nikdy nedokázal pochopiť, ako je možné, že inteligentní ľudia, ktorí ich učili, ich nútili do „komunistických rituálov“ a trestali ich vo chvíľach, keď sa na nich nechceli zúčastniť.
Po nepodpísaní anticharty sa veci ešte zhoršili. Zo školy ho síce nevyhodili, ale Ladislav prvýkrát pocítil, čo to znamená, keď sa o človeka začne zaujímať ŠtB.
Podzemná cirkev pod vedením pátra Huvara
Ladislav sa ako mladý praktizujúci katolík veľmi rýchlo a prirodzene dostal do kontaktu s podzemnou cirkvou. Ostravskú bunku podzemnej cirkvi viedol ThDr. Antonín Huvar, ktorý dokázal mladých chlapcov nadchnúť pre vieru.
Ladislav si dodnes pamätá vetu: „Chlapci pamätajte si, kresťanstvo, ktoré sa aspoň trochu neprejavuje tým, že máte na rukách mozole od lopaty, nie je kresťanstvo.“
“Chlapci pamätajte si, kresťanstvo, ktoré sa aspoň trochu neprejavuje tým, že máte na rukách mozole od lopaty, nie je kresťanstvo.
„
Ladislav potom každý týždeň odišiel v piatok večer z internátu v Šumperku domov do Bohumína, kde sa podieľal na činnosti podzemnej cirkvi. Tlačil cez šablónu, odovzdával informácie a pomáhal organizovať ďalšie činnosti.
V nedeľu popoludní sa vracal späť na internát. To mu poskytovalo dostatočné krytie, aby o neho nejakú dobu nikto nejavil záujem.
Šablón bolo na Ostravsku asi dvadsať, ale nikto presne nevedel, kde sú tie ostatné skryté. Kňazi, z ktorých niektorí prešli procesmi v päťdesiatych rokoch, boli skúsení a vedeli, že obmedzené vedomosti sú cestou k tomu, aby podzemná cirkev mohla fungovať.
„Niekde na Slovensku eštebáci príšerne zbili nejakého farára. Stalo sa to asi o piatej popoludní - my sme to už o ôsmej večer vedeli a o šiestej ráno sa to tlačilo na šablónu, " spomína Ladislav Jeník, ktorý nikdy nepochopil, ako sa informácie medzi farármi mohli šíriť tak rýchlo.
Páter Huvar ho vraj naučil ešte jednu dôležitú vec: „Naučil nás rešpektovať eštebákov aj ako ľudí, a to som ocenil neskôr, až keď som bol starší.“
Na psychiatrii
Na prelome tretieho a štvrtého ročníka strednej školy sa Ladislav s pátrom Huvarom a ďalšími mladými ľuďmi vydal opravovať faru v Odrách. Po tomto výjazde sa zmenilo v jeho živote niekoľko vecí.
Začal u nich zvoniť domový dôverník, ktorý sa na Ladislava vypytoval. Po návrate z prázdnin do školy zistil, že si na neho niekto vyžiadal posudok.
Musel sa začať veľa učiť, pretože hrozilo, že ho zo školy pre hocijakú malú zámienku vyhodia, a tak mu ubudlo času na spoluprácu s pátrom Huvarom. I tak však jazdil aspoň na jeden deň v týždni niekam pomáhať.
Záujem ŠtB vyvrcholil v októbri 1977. Jedného dňa Ladislava odviezli zo školy priamo na psychiatrickú kliniku v Košiciach, kde si ho nechali niekoľko ďalších mesiacov. Vypytovali sa ho na rodičov, na starého otca, na Moskvu.
Po istom čase zmenili tému: „Zrazu sa ma začali vypytovať, prečo chodím do kostola, kto tam so mnou chodí v tie soboty a nedele a prečo chodím k pátrovi Huvarovi stavať a opravovať fary.“
Jedného dňa si ho zavolala lekárka a za prítomnosti príslušníka ŠtB vpichla Ladislavovi drogu. Omámený mladík nebol schopný klamať. „Nebol som schopný zaklamať a keby sa ma lekárka adresne pýtala, tak všetko priznám. Ale oni sa ma pýtali hlúpo. Takže som mal šťastie, nikoho som neudal.“
Cieľom výsluchu bolo zistiť, kde sú šablóny, kto je súčasťou podzemnej cirkvi, kto celú organizáciu vedie a ako funguje. Po troch mesiacoch, počas ktorých Ladislavovi nestanovili a neoznámili žiadnu diagnózu, dovolili jeho matke odviezť si ho domov.
Pred štyridsiatimi rokmi vznikla Charta 77 Čítajte Práca v zlievarni
Po maturite si Ladislav podal prihlášku na vysokú školu do Ostravy. Keďže ho neprijali, musel ísť pracovať. Ako potomok kulaka však nedostal lepšie miesto ako v zlievarni kovov pri vysokých peciach v Bohumíne, kde strávil štyri roky ako robotník.
Popri práci stále pôsobil v podzemnej cirkvi. „Keď do toho raz spadnete, tak s tým nemôžete prestať,“ vysvetľuje. Zoznámil sa s ďalšími ľuďmi, napríklad s Josefom Zvěřinom, ktorý im z času na čas prichádzal na faru prednášať teológiu.
„On bol jedným z mála, ktorý Chartu podpísal, ale všeobecne v katolíckych kruhoch panovala istá ostražitosť voči Charte,“ spomína Ladislav a dodáva, že to bolo predovšetkým preto, že Chartu podpísalo aj veľa bývalých komunistov.
“Keď do toho raz spadnete, tak s tým nemôžete prestať
„
V podzemnej cirkvi medzitým vznikla aj teologická univerzita pre tých, ktorí sa nedostali do seminára v Litoměřiciach a zároveň prešli náročným kolom odporúčaní a previerok.
Ladislav Jeník sa chcel pustiť do štúdia, ale páter Huvar mu povedal: „Ja ťa vidím ako otca rodiny.“ A tak ďalej pomáhal predovšetkým s tlačou skript.
Zatknutie a súd
„Ja dnes poriadne ani neviem, ako som sa tam dostal. Normálne si po mňa prišli na zlievareň," opisuje svoje zatknutie v roku 1982 Ladislav. Potom, čo si poňho prišli do práce a prezreli mu skrinku, ho ešte odviedli domov a prehľadali mu byt.
Následne ho odviezli do Ostravy, kde ho na štyri mesiace zadržali. Ladislava podrobili výsluchom, bol vystavený aj psychickému nátlaku.
„Raz som napísal matke, že jediný styk s vonkajším svetom mám cez okno väzenskej cely, z ktorého vidím hodiny na veži ostravskej radnice a že aj ona sa na tie hodiny z druhej strany iste pozerá, takže sme skrze ne v spojení. Na druhý deň prišli a to okno zatĺkli,“ opisuje Ladislav.
Po istom čase začali dávať k Ladislavovi na celu poľských spoluväzňov, medzi nimi aj členov Solidarity. Aj to malo svoj účel.
Komunisti rozšírili po Bohumíne fámu, že podzemná cirkev spolupracuje so Solidaritou. „My sme dostali rozkazom z Vatikánu nezúčastňovať sa na politických veciach.“
Lenže fáma už bola rozšírená a nedalo sa nič robiť. Po ďalšom mesiaci a pol sa Ladislav dozvedel, že je obvinený z rozvracania republiky. Po ďalšom mesiaci to zmenili na poburovanie.
Ladislavovi pridelili právnika ex offo a napokon ho odsúdii za to, že sa údajne pripravoval na opustenie ČSSR bez povolenia úradov s tým, že ešte nedokonal trestný čin a ani jeho pokus.
Po odvolaní a s pomocou kardinála Tomáška dostal Ladislav Jeník iba trojročnú podmienku a peňažný trest 9-tisíc korún.
Najťažšie práce v bani
V roku 1985 si Ladislava Jeníka predvolali „na eštébáreň“ do Ostravy a dali mu na výber. Buď na desať rokov podpíše prácu v baniach, alebo mu aktivujú podmienku a ešte k nej pripočítajú príživníctvo.
„Vám aj tak nič iné neostane. My to zariadime, aby vás nikde nevzali,“ povedal mu kapitán Vojvodić.
Nasledujúci deň sa Ladislav prihlásil v bani Rudý október, kde dostal prácu. Zaradili ho do skupiny baníkov vytvorenej z prepustených vrahov a násilníkov.
Jeho skupina chodila na tie najťažšie práce, Ladislav rúbal uhlie. Ide o veľmi náročnú prácu, Ladislav často od únavy nemohol jesť ani spať. Navyše žil v neustálom strachu, či ho niekto z partie „nedá dole“, lebo i to sa vtedy stávalo.
Našťastie sa mu podarilo viac-menej spriateliť s predákom skupiny, ktorý potom nad ním držal ochrannú ruku.
Práca v baniach mala však aj svoje výhody, napríklad relatívne vysoký plat. Nič však nedokázalo vyvážiť neskutočnú drinu a každodenné riskovanie života.
Po nástupe Gorbačova sa situácia trochu uvoľnila, a tak sa Ladislav mohol okrem tlačenia cirkevných textov vrátiť aj k víkendovým výjazdom s pátrom Huvarom.
Emigrácia
Cesta do Ríma sa začala pôrodom Ladislavovej ženy, ktorý dlho nikto nemonitoroval, a tak sa vymkol kontrole. Pani Jeníková skončila s roztrhanou maternicou a v omámení podpísala súhlas so sterilizáciou.
Čo podpísala, zistila až na druhý deň po prebudení. Rodinou to otriaslo, informovali kardinála Tomáška. „Pri jednej návšteve v Prahe mi kardinál Tomášek povedal: ‚Zamysli sa nad tým, či by ste neodišli von.‛“ Nezostalo len pri slovách.
Ladislav dostal z práce v baniach vazoneurózu a mal zaprášené pľúca, a tak dostal pre celú rodinu poukaz na rekreáciu v Bulharsku. To bola dobrá príležitosť.
Vlak do Bulharska išiel cez Juhosláviu a kardinál Tomášek zariadil, aby na Ladislava a jeho rodinu čakali v Záhrebe františkáni. Tí ho potom vlakom z Novej Gorice poslali do Ríma. Išiel priamo do Vatikánu a zazvonil na dom biskupa Hnilicu, kde našiel útočisko.
Emigráciu však ťažko znášala časť jeho rodiny. Fakt, že jeden piatok vyfáral z bane a v druhý piatok hlásil v Rádiu Vatikán, sa komunistom nepáčil, a tak sa pomstili jeho rodine.
Ubytovanie pre tisíce pútnikov
V Ríme Ladislav znovu naštartoval svoj život. Pracoval ako externý hlásateľ Rádia Vatikán, mal možnosť často sa stretávať priamo s pápežom Jánom Pavlom II. a podľa plánu mal odísť do Chicaga riadiť český Velehrad, katolícke centrum pre českých krajanov.
Castel Gondolfo, Ján Pavol II, páter Huvar, Ladislav Jeník, 1993 (zdroj: Archív L. J.)Medzitým sa živil ako murár a čašník a začal študovať antropológiu a filozofiu na univerzite sv. Jána Lateránskeho. Okrem toho nosil vytlačené šablóny z Čiech na pápežskú stolicu, aby mali prehľad, čo sa u nás deje. Večer ich predčítaval v rádiu.
V tom čase Ján Pavol II. rozhodol, že je načase vysvätiť Anežku Českú. „Pán profesor Vrána vtedy povedal Svätému Otcovi: ‚My máme také proroctvo, že až bude blahoslavená Anežka Přemyslovna svätá, tak v českých krajinách zavládne mier a pokoj.‛ On sa zasmial a hovorí: ,Tak to už aby sme to rýchlo urobili!‛"
Kardinál Tomášek poslal do Ríma ľudí z arcibiskupstva, aby pomáhali s organizáciou prichádzajúcich pútnikov, ktorých malo byť dvanásťtisíc.
Ladislavovi napadlo, že by ich mohli ubytovať po kláštoroch v Ríme a okolí, vyžiadal si teda od Jána Pavla II. poverovaciu listinu a deväť tisíc ich ubytoval.
Celý týždeň pred blahorečením mal Ladislav plné ruky práce. Počas omše, keď Anežku Českú vyhlasovali za svätú, zaspal v aute pred Vatikánom.
Proroctvo sa rýchlo naplnilo a do piatich dní padol v Československu komunistický režim. O sv. Anežku a Přemyslovcov sa začal zaujímať celý svet.
Ladislavovi za organizáciu pútnikov poďakoval sám pápež Ján Pavol II. Otvorila sa však nová otázka. Stále mohol ísť na Velehrad do Chicaga, ale tiež sa mohol vrátiť domov, už do slobodnej krajiny.
V osobnej knižnici Jána Pavla II.: páter Huvar, Ladislav Jeník, Ján Pavol II., 1989 (zdroj: Archív L. J.)Pápežova návšteva
Ladislav si vybral druhú možnosť. Nechal sa presvedčiť predstaviteľmi Československej strany ľudovej, aby im pomohol dostať sa do Európy, pretože za tú chvíľu, ktorú strávil v Ríme, získal veľkú sieť kontaktov s talianskou Kresťanskodemokratickou stranou.
Po návrate sa podieľal na nadviazaní prvých oficiálnych kontaktov medzi Vatikánom a novou demokratickou vládou. Z politiky odišiel už v roku1990.
V roku 1994 založil úspešnú firmu, ktorá distribuovala zdravotnícke pomôcky v Čechách a na Slovensku a o dvanásť rokov neskôr ju predal. V roku 2005 ho zrazilo auto, utrpel zlomeninu chrbtice.
Ladislav Jeník dodnes rád spomína na pátra Huvara, ktorý ho veľmi silno ovplyvnil a ukázal mu cestu životom v najdôležitejším období.
Vďaka spolupráci s ním sa mohol dostať až do Ríma k Svätému Otcovi, vďaka čomu priamo ovplyvnil jedny z najdôležitejších okamihov novodobých dejín Československa - svätorečenie Anežky Českej a prvú porevolučnú návštevu Jána Pavla II.
Príbehy 20. storočia
je projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK, ktorú financujú najmä drobní darcovia.
Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, môžete napísať na pamatnici@postbellum.sk.
Ak chcete projektu pomôcť, môžete sa stať členom Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo poslať jednorazový dar na účet
SK12 0200 0000 0029 3529 9756.
Autor: Adam Drda
Beata
Balogová
