Roku 1979 sa Ivan Mistrík oženil druhýkrát. Bol už dva roky vdovcom a stále, takmer už dvadsať rokov, býval v Ružovej doline nad kúpaliskom Delfín, v tom rade pekných tehlových vežiakov, ktorým podľa projektanta Ing. arch. Karola Paluša Bratislavčania hovorili Palušove domy.
Ivan Mistrík
(15. október 1935 – 8. jún 1982)
Nazývali ho aj slovenským Gérardom Philipom. Bol členom divadla Nová scéna a Činohry SND v Bratislave. Svojou osobnosťou výrazne ovplyvnil slovenské herectvo a počas svojej kariéry vytvoril množstvo nezabudnuteľných hrdinov vo viac ako 220 televíznych inscenáciách, 41 celovečerných filmoch, 23 televíznych snímkach a 120 divadelných predstaveniach.
Pred kameru sa Mistrík po prvý raz postavil v roku 1950 vo filme Kozie mlieko. Preslávil sa v českých filmoch Romeo, Julie a tma (1959) a Vyšší princip (1960). Hral vo filmoch Kapitán Dabač (1959), Smrť sa volá Engelchen (1960), Sám vojak v poli (1964), Mŕtvi nespievajú (1965), Balada o siedmich obesených (1968), Medená veža (1970), Parížski mohykáni, Orlie pierko (oba 1971), Višňový sad (1979), Dvanásť nahnevaných mužov (1981) a i.
Titul zaslúžilý umelec získal v roku 1977. Osobné problémy vyriešil 8. júna 1982 samovraždou.
Krátko predtým, aspoň tak sa to traduje, bol v porote speváckej súťaže Detvianska zlatá ruža, tam nad ostatnými vynikala spevom i pôvabom mladučká Marika, láska na prvý pohľad.
Keď sa vzali a Marika porodila, podarilo sa Ivanovi získať väčší byt v centre mesta, rovno „za Stalinom“, ako sa táto lokalita za súsoším Pamätníka SNP volá, lebo sa tu po vojne jedno desaťročie nad centrom Bratislavy vypínal generalissimus Stalin, mocipán tábora socializmu.
Ako už bývajú byty v starých mestských domoch, aj tento bol pohodlný a priestranný, ale ponurý, smutný a melancholický, akým sa pomaly stával aj život Ivana Mistríka.
Pod domom a vedľa neho samé rušné bistrá a kaviarničky, pred niekoľkými rokmi prebudované zo starých krámikov, od jari do neskorej jesene pod oknami terasy plné ľudí, pred nimi zeleň a jedno z hlavných bratislavských námestí.
Na Námestí SNP ani nenájdete krajšie miesto ako tento kút na jeho hornom konci, v tieni stromov so súsoším a večnými ohňami.
Posledná služba priateľovi
Ján Čomaj (1935)
Slovenský novinár, scenárista a spisovateľ, autor literatúry faktu. Novinársku kariéru začal v denníku Smena, v ktorom v roku 1965 inicioval vznik prílohy Smena na nedeľu. Bol medzi prvými novinármi, ktorých kvôli politickým postojom v roku 1969 vyhodili z médií a mal zákaz publikovania.
Po roku 1989 sa do novín a k písaniu vrátil a vydal množstvo kníh orientovaných zväčša memoárovo a životopisne.
Príbehy slovenských hercov, ktorí spáchali samovraždu, vyšli v knihách Kruté osudy (1997) a Neskutočné príbehy (2013).
Aj v tých časoch však miesto na zúfanie pre toho, kto mal auto. A Ivan bol starý motorista, len v okolí nového bytu nemal kde parkovať. Oproti je hlavná pošta. Zákaz státia. Nižšie, kde bola kedysi Tatra banka, sídlila vtedy Slovenská televízia s vyhradeným parkoviskom. Pod súsoším niekoľko miest pre taxíky.
Na druhej strane horného konca – pešia zóna. Hotové nešťastie pre majiteľov áut, ktorí bývali na tomto kúsku bratislavského stredu mesta. Keby len nešťastie, ale aj výsmech: za chrbtom domov, kde Mistríkovci bývali, nad Obchodnou ulicou, vlastne len pár krokov od ich bytu, sa rozkladali dve veľké parkoviská.
Lenže už aj vtedy bolo parkovanie v centre vecou investičnej povahy, za hodinu sa platilo dve koruny, za dve hodiny päť a za každú, aj načatú ďalšiu hodinu – desať korún! Kto by sa doplatil pred tridsiatimi rokmi?
Boli aj permanentky, ročná stála pre osobné vozidlo päťtisíc korún, pravdaže, ak takéto parkovisko malo na starosti výrobné družstvo Služba. A ešte boli čestné permanentné parkovacie lístky. Zadarmo. Tie však prideľoval predseda družstva a on najlepšie vedel komu.
Vo svojom parkovacom nešťastí si Ivan Mistrík konečne uvedomil, že obe tie velikánske plochy, ktoré sa mu za domom škodoradostne smejú, spravuje akési družstvo a on má taký pocit, že práve v tom družstve má kamaráta. Tak mi jedného dňa zavolal.
Chvíľu som musel nášho predsedu presviedčať, že pre ľudí bývajúcich v tejto zóne musí byť situácia naozaj tragikomická – pod oknami majú poloprázdne parkoviská, a sami nemajú kde zaparkovať, a že Mistrík je predsa len Mistrík, aspoň naňho by sme mali vziať ohľad, príde nám zarecitovať na výročné členské zhromaždenie alebo na MDŽ a zadarmo, pravdaže! Teda nie celkom zadarmo, za tú čestnú permanentku. Dal mi ju.
