SME

Tibor Molek: Proti komunizmu sme bojovali pravdou, nie štvavosťou

„Za oblokmi rozhlasovej stanice Slobodná Európa som zostarol. Keďže boj proti komunizmu sa skončil, dal som sám, dobrovoľne výpoveď.“

(Zdroj: Archív T. M.)

Tibor Molek sa narodil v roku 1930 v Banskej Bystrici ako jediný syn miestneho úradníka. Výrazne ho formoval hlboký vzťah ku kraju v okolí rodného mesta, kde prežil krásny začiatok svojho života. „Detstvo som mal úžasné,“ hovorí.

Koncom 30. rokov sa jeho rodina presťahovala do Senca, odkiaľ ich vyhnali dôsledky Viedenskej arbitráže v novembri 1938 – Senec totiž pripadol Maďarsku. Rodina sa preto presídlila do Bratislavy, kde Tibor pokračoval v štúdiu na gymnáziu.

Bol ešte len malým chlapcom, keď Slovensko zasiahli búrlivé udalosti: vznik samostatného slovenského štátu aj vojnový konflikt. Existenciu Slovenskej republiky však vnímal pozitívne, hoci s pribúdajúcim vekom si začal uvedomovať aj jej totalitný charakter.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Príchod osloboditeľov

Zásadne ho ovplyvnili skúsenosti s Červenou armádou, ktorá oslobodzovala hlavné mesto: „Zažili sme vojská takzvaného osloboditeľa, Sovietskeho zväzu, ktoré znásilňovali naše matky, rabovali, ničili Bratislavu. To zanechalo v našej duši ohromný odpor, dokonca aj k ruskému jazyku, ktorý je inak veľmi krásny.“

Krátko po uchopení moci komunistickou stranou v roku 1948 nastúpil Tibor na štúdium práva na univerzite v Bratislave. Praktiky režimu i jeho ideológia v ňom však od počiatku vyvolávali hlbokú nevôľu, považoval ich za absurdné: „Tomu nikto neveril. V novinách sme čítali iba šport.“

Sám dokonca pracoval ako redaktor Športu, vďaka čomu získal potvrdenie, na základe ktorého sa nemusel zúčastňovať na všetkých prednáškach.

Tomu nikto neveril. V novinách sme čítali iba šport.

Tibor Molek

Univerzita získavala čoraz výraznejší prokomunistický charakter, medzi Tiborovými spolužiakmi sa zrazu objavilo množstvo maturantov, predháňajúcich sa v podpore vládneho režimu.

SkryťVypnúť reklamu

Zmenilo sa aj zameranie štúdia. „Kedysi boli prednášky z rímskeho práva päťkrát do týždňa, obmedzili ich na dva dni. Ostatné sa odohrávalo na politickom poli. Aj skúšky. To nás primalo k protestom. Proti zberu papiera, proti zakladaniu krúžkov, proti zveľaďovaniu komunizmu. Našich súdruhov to zase priviedlo k tomu, že nás jedného po druhom vyhadzovali.“

Dramatický útek cez Moravu

Tibor nepatril k tým, ktorí sa len pasívne prizerali, sám túžil prispieť k rozkladu vládneho systému. „Založil som bunku pre francúzsku špionážnu službu, v ktorej vedení bol bývalý major Matúš. Ten ma skontaktoval so slovenskými a kanadskými emigrantmi, ktorí prišli do Bratislavy a presvedčili ma, aby som pre nich pracoval, čo som rád urobil.“

Začiatkom 50. rokov sa dozvedel o začiatku vysielania Rádia Slobodná Európa (Radio Free Europe, RFE). „Zakladateľom a dôležitým funkcionárom bol C. D. Jackson, ktorý mal pri otvorení rozhlasu prejav, v ktorom povedal, že odovzdáva tento rozhlas ľuďom Slovenska, ako aj Čiech. Je to dar amerického ľudu, ktorý hádam bude pre všetkých taký dôležitý, že raz budeme slobodní.“

SkryťVypnúť reklamu

Tiborove aktivity a zmýšľanie nezostali bez povšimnutia a v druhom ročníku ho z vysokej školy vyhodili. Keďže mu hrozil nástup do jednotiek Pomocných technických práporov (PTP), rozhodol sa pre definitívny odchod za hranice. Kým sa mu ho však podarilo zrealizovať, musel sa istý čas skrývať na území Slovenska. Jeho otec v tom čase už nežil a matku o svojom zámere neinformoval.

K samotnému úteku sa odhodlal v polovici januára 1952, keď sa spolu so štyrmi ďalšími ľuďmi, medzi ktorými bola aj jeho budúca manželka Anka, odobrali k rieke Morava, vlievajúcej sa pri Devíne do Dunaja. „Predpokladali sme, že rieka bude plytká. To pásmo už bolo zakázané, dostali sme falošné priepustky.“

Ľadová voda ich postup veľmi spomalila. Premeškali tak moment nepozornosti meniacich sa stráží, ktoré si ich všimli a začali po nich strieľať. Jeden zo skupiny podľahol infarktu, druhého zasiahla strela pohraničníkov. Tibor, Anka a posledný šťastlivec však dosiahli rakúsky breh.

SkryťVypnúť reklamu

„Tam už nás prenasledovať nemohli. V januári bola nesmierne veľká zima a aj rieka bola oveľa hlbšia, ako sme predpokladali. Bol som nútený zaklopať na oblok nejakého sedliaka, ktorého som uprosil, aby nás prijal.“

Utečenci museli improvizovať, pretože spojka, ktorá ich mala na druhej strane očakávať, neprišla. Napriek prekročeniu hranice neboli v bezpečí, pretože sa ocitli v sovietskej okupačnej zóne Rakúska. Sedliakovi na druhý deň zaplatili za pomoc hodinkami Tiborovho otca a vydali sa vlakom do Viedne.

„Bol som tiež ozbrojený...Samozrejme, taxikári vo Viedni dostávali za hlavu určité peniaze, takže to bolo nebezpečné. Vo Viedni som nasadol do taxíka a povedal šoférovi: ,Tu mám pištoľ, musíte nás zaviezť na americký konzulát. Ak ma zaveziete niekam inam, vyvodím z toho dôsledky.‛“ Taxikár ich, našťastie, nezradil.

SkryťVypnúť reklamu

Z Rakúska do Nemecka

V nasledujúcich týždňoch sa museli podrobiť dôkladným výsluchom zameraným na zistenie ich politických názorov a minulosti. Hoci prežívali obrovský pocit radosti, Viedeň neposkytovala emigrantom veľkú istotu.

Vďaka americkej pomoci sa onedlho dostali do tábora pre utečencov vo Welse neďaleko Linzu. „To bol obrovský medzinárodný láger, kde boli Rusi, Maďari, Poliaci, Slováci, Česi, Bulhari, Rumuni – osem- až deväťtisíc ľudí.“

Životné podmienky v tábore boli tvrdé. Samotné Rakúsko zápasilo po vojne s veľkými hospodárskymi ťažkosťami, hladom a nezamestnanosťou. Keďže štáty prijímajúce utečencov mali vlastné kvóty, pre Tibora nastalo v tábore dlhé obdobie čakania.

„Vtedy som sa s Ankou rozhodol, že načierno prejdem hranice s Nemeckom.“ V porovnaní s prekročením železnej opony to bola maličkosť. Obaja mladí ľudia mali namierené do Mníchova, kde sa chcel Tibor uchádzať o miesto v Rádiu Slobodná Európa. „Keďže som už pracoval pre rozhlas a Šport, predpokladal som, že sa tam uplatním, čo sa po skúškach aj stalo.“

SkryťVypnúť reklamu

Vďaka svojmu talentu a nezameniteľnému hlasu bol prijatý do rádia, kde pracoval ako hlásateľ a neskôr režisér. „V prvom rade sme bojovali proti komunizmu: správami, kultúrnym a politickým programom. Vysielali sme domáci blok, zahraničný blok a komentáre, ale nikdy sme neboli štvaví. Vždy sme sa snažili hľadať pravdu.“

V rádiu museli používať pseudonymy, aby zbytočne neohrozovali rodinných príslušníkov vo vlasti. Tibor si zvolil meno Dolina, no svoju identitu pred československými bezpečnostnými zložkami neutajil. Doplatila na to jeho matka, ktorú neminul trest odňatia slobody. Bez príčiny si musela odpykať viac ako tri roky v pankráckej väznici. Až oveľa neskôr mu povedala, že sa z jeho úteku radovala, „lebo vedela, že by sa doma dostal do väzenia“.

SkryťVypnúť reklamu

Tragickú dohru mali aj Tiborove protikomunistické špionážne aktivity. Za svojho nástupcu v bunke si vybral Bernarda Nemčeka, s ktorým udržiaval kontakt i krátko po úteku. Prosil ho, aby bunku nerozširoval a nevystavil sa nebezpečenstvu odhalenia. „Oni urobili pravý opak.“

Bernardovi Nemčekovi sa to stalo osudným, pretože Štátna bezpečnosť v polovici 50. rokov jeho činnosť odhalila. Vykonštruovala veľký politický proces, v ktorom bolo súdených množstvo osôb. Bernard Nemček dostal najvyšší trest a v roku 1955 bol popravený.

V Rádiu Slobodná Európa

Tibor sa naplno venoval svojej práci pre Rádio Slobodná Európa, ktorého vysielanie komunisti neustále rušili. Preto ho čoskoro vyslali do Lisabonu, kde mal za úlohu vybudovať slovenské oddelenie, vysielajúce z tejto oblasti na iných frekvenciách. Takýmto spôsobom sa signál darilo šíriť napriek pôsobeniu rušičiek. „Počuteľnosť bola pre poslucháča jednoduchšia a lepšia.“

SkryťVypnúť reklamu

Približne po dvoch rokoch sa Tibor opäť vrátil do Mníchova. Tu sa spolu s ďalšími kolegami pokúsil o založenie slovenského oddelenia, „aby sme mali vlastného šéfa a aby sme mohli naďalej vysielať v našom jazyku pre našich poslucháčov, čo však vtedy nemalo úspech. Všetky kľúčové pozície boli vlastne pod vedením českých kolegov. “

V prvom rade sme bojovali proti komunizmu: správami, kultúrnym a politickým programom. Vysielali sme domáci blok, zahraničný blok a komentáre, ale nikdy sme neboli štvaví. Vždy sme sa snažili hľadať pravdu.

Tibor Molek

RFE nevyhnutne potrebovalo spoľahlivé informácie spoza železnej opony, ktoré získavalo aj prostredníctvom pravidelného monitoringu československého rozhlasu. Vo svojom vysielaní tak dokázalo veľmi pružne reagovať na konkrétne udalosti či tvrdenia režimu.

Ľuďom z Východu, ktorí mali vôľu s rádiom spolupracovať, pridelili poštové adresy po celej Európe, kam mohli adresovať listy pre RFE. „Svojich ľudí sme mali na hraniciach Československa na nemeckej pôde: odpočúvali naše vysielanie, sledovali, akú má odozvu a ako ďaleko je rušené.“

SkryťVypnúť reklamu

Pozorne sledovali situáciu v komunistickom bloku. Uvítali zmeny, ktoré priniesli 60. roky v Československu – uvoľňovanie cenzúry aj Pražskú jar. Zrazu dostávali väčší počet listov, prichádzalo viac ľudí, s ktorými nadväzovali kontakty. V roku 1968 sa do Mníchova prvý a posledný raz dostala aj Tiborova matka.

Nádeje a očakávania však zmaril augustový vpád vojsk Varšavskej zmluvy. „Trpeli sme s našimi občanmi, trpeli sme rovnako ako oni doma.“

Postupom času prechádzala Slobodná Európa zmenami, s ktorými sa Tibor nie vždy stotožňoval. Dostal nových kolegov, ktorí boli v minulosti členmi komunistickej strany „a títo ľudia do určitej miery obhajovali socializmus, socializmus reformovaný“.

Vedomie, že tento režim stále ovláda jeho vlasť, Tibora rozhorčovalo. Rovnaký režim sa pokúšal znemožniť nepohodlné vysielanie nielen rušičkami a nasadzovaním tajných agentov do štruktúr rádia, ale v roku 1981 aj bombovým atentátom. „Traja z nás – Antalič, Skukálek a Maruška (Puldová) – boli ťažko zranení.“

SkryťVypnúť reklamu

Tá istá Bratislava

Tibor vo svojej práci pokračoval svedomito a s presvedčením až do nežnej revolúcie. Vždy veril v to, že človek musí bojovať za to, čo mu káže srdce a rozum.

„Za oblokmi rozhlasovej stanice Slobodná Európa som zostarol. Keďže boj proti komunizmu sa skončil, keďže režim sa v osemdesiatom deviatom zrútil a bola sloboda, dal som sám, dobrovoľne výpoveď.“ Pád komunizmu prežíval rovnako radostne ako občania v Československu.

Jeho prvá cesta smerovala do vlasti. Napriek tomu, že Tibor sa životu v Nemecku veľmi dobre prispôsobil, tvrdí, že človek v exile nikde nie je doma. „Aj ten chlieb chutí inak doma ako v cudzine.“

Po návrate ho však čakal nejeden šok: „V päťdesiatom druhom v januári som zanechal Bratislavu, bývali sme na Povrazníckej ulici neďaleko budovy YMCA. A táto ulica bola presne taká špinavá a presne taká nemožná ako v čase, keď som ju opustil. Hovoril som si: ,Je toto možné?ʻ“

SkryťVypnúť reklamu

Na Slovensko sa však Tibor dodnes vracia rád a pravidelne.

Autor: Martina Fiamová

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Domov

Komerčné články

  1. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? Takto internet rozšírite do každého kúta
  2. Ale že brutálny hráčsky notebook
  3. Prečo cena Bitcoinu rastie? Kam až môže vystúpať?
  4. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe
  5. Priesady ako zo škatuľky
  6. Chceš vlastniť nový Galaxy S24, vyskúšaj ho vďaka Try Galaxy?
  7. Každý piaty zomrie
  8. Bezstarostný relax? Objavte tieto skvelé hotely pre dospelých
  1. Na zdraví záleží
  2. Prečo cena Bitcoinu rastie? Kam až môže vystúpať?
  3. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe
  4. Jar bez únavy: Aktívny životný štýl ako liek
  5. Rozbieha sa online súboj o najkrajšiu obnovenú pamiatku
  6. Súťaž Fénix – Kultúrna pamiatka roka štartuje online hlasovanie
  7. Štartuje online hlasovanie o najkrajšiu obnovenú pamiatku
  8. Slováci hlasujú online za najkrajšiu obnovenú pamiatku
  1. Bezstarostný relax? Objavte tieto skvelé hotely pre dospelých 12 098
  2. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? 10 643
  3. Budúcnosť VÚSCH je v špičkovej medicíne a spokojnosti pacientov 8 773
  4. Každý piaty zomrie 8 580
  5. Devínska Kobyla teraz 6x dobrodružnejšia: Tipy, čo neprehliadnuť 3 775
  6. Trúfame si pristáť s lietadlom, ale na toto nám odvaha chýba 3 720
  7. Značka Cupra má na Slovensku už šesť nových Cupra garáží 3 506
  8. Ako sporiť na dôchodok? Radí odborník 3 091
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu