Keď som sa s Jánom Jamnickým začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia spriatelil, netušil som, koľko podrobností, životných epizód a informácií sa o ňom po rokoch podozvedám. Zväčša celkom nechtiac.
Povedzme od kňažnej slovenského divadla a prednesu poézie Evy Kristínovej, keď sme spolu pripravovali knihu jej spomienok (Ján Čomaj: Eva Kristínová, spomienky herečky 2008). Začnem vari ňou, charakterizuje nám Jamnického z niekoľkých uhlov pohľadu:
Ján Jamnický
(20. máj 1908 – 4. august 1972)
Slovenský herec a divadelný režisér, scenárista a pedagóg. V 40. rokoch patril k najvýznamnejším a najpozoruhodnejším osobnostiam slovenského divadla, nadväzoval na európsku avantgardu. Divadlo po nezhodách s vedením opustil v roku 1945, venoval sa filmu, rozhlasovej práci, recitovaniu a učil na VŠMU.
V roku 1953 ho predčasne poslali do invalidného dôchodku a odvtedy sa hereckej práci venoval len príležitostne. Zahral si vo viacerých filmoch a televíznych inscenáciách, po Slovensku chodil aj s recitačnými pásmami slovenskej poézie. Vegetarián a vášnivý turista, v roku 1967 dostal titul zaslúžilý umelec, v roku 1970 národný umelec.
Jeho smrť bola dlhé roky považovaná za nešťastnú udalosť, až neskôr sa potvrdila verzia o starostlivo pripravenej samovražde.
„Recitátor a pedagóg, niekdajší vynikajúci režisér a herec bol už za svojho života legendou moderného slovenského divadla. Ako to už v prípade výnimočných osobností býva, jednými bol uznávaný a obdivovaný, druhými zaznávaný a odsudzovaný.
Prísny vegetarián, ktorého zásady životosprávy vyvierali z filozofického postoja k svetu a sebe samému. Na bratislavských uliciach sme ho stretávali s typickou sieťovkou plnou kalerábov, mrkvy, šalátu, teda len a len všakovakej zeleniny, lebo ovocie bolo vtedy vzácne a drahé.
Vždy pedantne upravený, tak, že dokonca akoby k tomu patrila aj jeho typická turistická obuv, vibramy, akási malá a tolerovateľná výstrednosť. Jeho prirodzená nonšalantnosť a dôstojné správanie nedovolili nikomu ani len pomyslieť, že tento elegán má naozaj veľmi hlboko do vrecka.
Niekedy však bolo zrejmé, že naňho doľahla ťažká depresia. Nečudo. Všetko, čo uviedol do života, sa časom zásadne obrátilo proti nemu.
Akousi tajomnou odstredivou silou bol vytlačený z divadla, ktoré miloval celou svojou bytosťou. Vyhnali ho i z Vysokej školy múzických umení, ktorú len krátko predtým založil. Rovnako pochodil na Kolibe, vo filmových ateliéroch, o ktoré sa tiež vrchovatou mierou zaslúžil.
Bolo mojím životným šťastím, že som sa čírou náhodou stala jeho umeleckou partnerkou pri uvádzaní slovenských ľudových balád do kultúrneho vedomia širokej pospolitosti...“
O Hamletovi
Ján Čomaj (1935)
Slovenský novinár, scenárista a spisovateľ, autor literatúry faktu. Novinársku kariéru začal v denníku Smena, v ktorom v roku 1965 inicioval vznik prílohy Smena na nedeľu. Bol medzi prvými novinármi, ktorých kvôli politickým postojom v roku 1969 vyhodili z médií a mal zákaz publikovania.
Po roku 1989 sa do novín a k písaniu vrátil a vydal množstvo kníh orientovaných zväčša memoárovo a životopisne.
Príbehy slovenských hercov, ktorí spáchali samovraždu, vyšli v knihách Kruté osudy (1997) a Neskutočné príbehy (2013).
Musím do týchto spomienok zasiahnuť. Samozrejme, že to nebolo čírou náhodou. Majster prednesu baladickej poézie rýchlo zistil, že hoci Eva Kristínová bola vtedy divadelnou novickou, s istotou vedel, že sa stane neprekonateľnou recitátorkou balád – a nemýlil sa.
„Hoci sme si pri spoločnej práci už potykali, oslovoval ma vždy ako „slečna“.
Bol to veľký umelec a neobyčajne citlivý človek. Napriek tomu, že už ako režisér dávno nepôsobil, divadlo mu neschádzalo z mysle. Raz po spoločnom vystúpení ma pozval do vinárne hotela Devín.
Aj sme si spolu trošku zatancovali, najmä však posedeli pri fľaške Tokaja Aszu, kráľovského nápoja, ako povedal, keď ho objednával. V zamyslení sa pozeral na speváka s dobrým hlasom, ale menšej zavalitej postavy, ktorému sa už na mladej hlave začínala črtať plešinka.
Odrazu vyriekol: - Vidíš, slečna, takýto typ herca by som obsadil do úlohy Hamleta.
Vyvalila som naňho oči – do Hamleta?
- Áno, do Hamleta. Hamlet predsa nemôže byť taký krásavec, ako ho divadlá a filmy predstavujú. Vysoký, štíhly, príťažlivý. On sa predsa už v mladosti stal introvertom, utiahnutým od blýskavého a povrchného sveta práve preto, a iba preto, že bol na kráľovskom dvore viac-menej trpeným outsiderom.
Okrem jeho matky. Hamlet je nepekný, neočaruje dámy sladkými rečičkami, a preto je pre ženský svet nepríťažlivý a napriek svojmu postaveniu princa nezaujímavý. Nevyhľadáva spoločnosť, nelieta zo zábavy na zábavu, neiskrí vtipom, ale hľadá v sebe a v knihách odpovede na večne mučivé otázky. Aj na tú existenčnú a kardinálnu: BYŤ či NEBYŤ?“
Ján Jamnický (zdroj: TASR)Spomienka Vilmy Jamnickej
Iná herečka, jeho bývalá manželka Vilma Jamnická vo svojich memoároch Letá a zimy s Jánom Jamnickým ho charakterizuje stručne a veľmi výstižne:
„Jamnický miloval hory. Vyvolávali v ňom pocit veleby, ale neskrýval ani pokoru pred nimi. Mal urastenú postavu, a keď vystretý kráčal popri vysokých smrekoch, zdalo sa, že naozaj patrí k tým čnejúcim kmeňom. Sám hrdý a rovný. Nie vypínavý, skôr prečnievajúci. Už tým, ako vzpriamene niesol hlavu, symbolizoval celú svoju bytosť - odchod z veľhôr v ňom vždy vzbudzoval pocity melancholickej rozlúčky.“
Nástup do divadla
Do Slovenského národného divadla nastúpil Ján Jamnický koncom leta 1932. Už ako študent si zahral na jeho scéne tri menšie postavy, za trinásť nasledujúcich sezón ich bolo osemdesiatštyri.
Nemal ešte ani tridsať rokov, keď mu šéf činohry Janko Borodáč zveril režírovať prvú hru - dramatizáciu slovenskej ľudovej rozprávky - a dal mu na to dva dni. Také boli vtedy v divadle zvyky, peňazí málo, vari ešte menej ako dnes, hier sa uvádzalo veľa, národná divadelná scéna bola aj putovným divadlom.
Na zájazdoch sa trávili dni i noci, všade to bola sláva. A sviatok, keď prišiel vlak a v ňom vozeň, nadžganý hercami, kulisármi a iným personálom SND.
Raz divadlo zdrevenelo. Vtedy, keď Borodáč dal mladému režisérovi opäť dva dni na prípravu premiéry, a mladý Jamnický sa vybral za ním. Protestoval, pohádal sa, tak potichu, ako to len on vedel. Argumentoval, uvádzal príklady zo sveta, až sa šéf čudoval, odkiaľ to mladý muž vie!
Janko Borodáč podľahol, intendant sklopil uši – a Jamnický dostal na hru štyri dni. V divadle tomu nechceli veriť. Vtedy si uvedomili, že medzi nich neprišiel iba vzdelaný herec, sympatický rojko, trochu čudák, ale aj osobnosť, ktorá si bude vedieť presadiť svoje.
Ján Jamnický ako veliteľ partizánov Marián (vľavo) v legendárnom vojnovom filme Vlčie diery (1947) (zdroj: covermovie)Príprava hier
Na hry sa pripravoval poctivejšie ako ktokoľvek pred ním. Nazháňal si hŕbu literatúry, jeho urastenú postavu poznali páni v knižniciach i starí antikvaristi, niektoré hry z francúzštiny, nemčiny, maďarčiny a češtiny si preložil sám. Veľmi skoro sa o ňom vedelo, že je perfekcionista.
