Ľudia Gemera: Obyčajní ľudia, ktorí dokázali veľké veci Čítajte Tu je nemecká kopa, taký prirodzený kompost, nahádžeme pod seno, pracuje to, likvidujeme tak odpad a zvyšky zo záhrady.
Kopa stojí na začiatku záhrady starého domu na Brdárke. Na lavici sedia účastníci kurzu permakultúry, prišli na pár dní, chcú sa naučiť sebestačnosti. Na stole návrhy na záhradu, rukavice, fľaše kofoly.
Tu bude taká odpočinková zóna, hore na terase, hovorí Tibor, pri nás čupia štyria dobrovoľníci, prežili na Brdárke prvú zimu, Talian, Maďar, dvaja Francúzi. Mali ťažké chvíle, keď dva týždne nevidíš nič okrem snehu a hory a snežnej búrky, nevychádzaš, nemôžeš robiť nič, ale musíš stále kúriť.
Žijú v opravenom dome s gánkom, Tibor sem prišiel pred trinástimi rokmi z Otročka pri Tornali. Hľadali miesto, kde sa usadia, zvažovali Zaježovú, ale Brdárka, horská koncová dedina so šesťdesiatimi obyvateľmi sa im zapáčila viac.
Začali sme sami, dnes je nás novousadlíkov štyri páry aj s deťmi. Nechcel som žiť v Otročku, chcel som si pestovať vlastné veci.
Som fajnšmeker, mám rád domáce zemiaky, syry, tie sme robili tu vzadu, ukazuje na špeciálnu miestnosť domu, kde býva s priateľkou, nesie nám brdársky kokteil - borovičku s tonikom a domácu hrušku.
Med tento rok ešte nebol, nemohli sme po aprílových mrazoch a snehu nič vytočiť, možno začiatkom leta. Dal si dolu deravý slamený klobúk, v kvetovanej košeli vyzerá ako sprievodca šnorchlistov v Karibiku. Oblíže si medom zababrané prsty, celý deň robil na poli, doobeda bol pri včelách, poobede bude kosiť s traktorom, aj keď pôda nie je jeho.
Domy nám predajú, ale pôdu nie, boja sa nás, nie všetci, ale niektorí áno.
Brdárske čerešne vďaka Márii Terézii
Brdárku oslobodili Sovieti v januári 1945, na obecnom úrade je pamätná tabuľa. Vedeli sme, že sú tu nejakí dobrovoľníci, chceli sme robiť remeslá, šindeľ, drevené stavby, nie je tu večerné osvetlenie, z Brdárky vidieť veľkú časť gemerských nočných kontúr.
