Kráčate viac než kilometer, miniete štyri zastávky električky a stále ste pri tom istom bytovom dome. Cez priestorné poloblúkové brány, ktoré lemujú úzku žltooranžovú skladačku, by prešiel aj nákladiak.
Presuny z jednej strany na druhú trvajú večnosť a pri troche nepozornosti sa v tomto bludisku ľahko stratíte. Každých pár metrov sa však dá vojsť do vnútorného dvora, takže budova rozhodne nepôsobí ako pevnosť.
Sme v najdlhšej spojitej bytovke na svete. Viedenský unikát známy ako Karl-Marx-Hof nosí meno ľavicového filozofa a revolucionára a časť obyvateľov je na toto dedičstvo veľmi hrdá.
Nad hlavným vchodom sú sochy symbolizujúce osvietenie, oslobodenie, starostlivosť o deti a telesnú kultúru a pred vchodom bronzová socha rozsievača – symbolu sociálnej demokracie.
Nikto z obyvateľov byt nevlastní – je to mestské nájomné bývanie. V roku 1930 ho otvorili pre päťtisíc obyvateľov, dnes ich je na rovnakej ploche niečo vyše tritisíc.
Človek by čakal neporiadok a nebezpečné existencie, ide predsa o staré sociálne byty s nízkymi nájmami. No stereotypná predstava tu neplatí.
Architektúra je veľmi príjemná, väčšina bytov má balkóny a na mnohých sú kvety, farebné vrtule či sadrové zvieratká. Veľkorysý dvor s ihriskami, záhradou a lavičkami je udržiavaný a na zemi nie je ani stopy po odpadkoch.
Ikona Červenej Viedne
„Bol to pre mňa splnený sen,“ spomína Laurin Rosenberg. Na tunajší byt čakal dva roky. Dovtedy býval u rodičov a vlastné bývanie si nemohol dovoliť.
Bytovka ho nadchla nielen pre výhodný nájom, bola to preňho aj politická záležitosť: je symbolom Červenej Viedne – obdobia medzi vojnami, keď mala rakúska metropola prvýkrát demokratickú vládu, socialistov. Tí medzi rokmi 1918 až 1934 zaviedli ďalekosiahle reformy v mnohých spoločenských oblastiach vrátane bytovej politiky.
V tom čase žili Viedenčania v hrozných podmienkach, byty boli špinavé a preplnené bez hygienických zariadení, ľahko sa šírili nebezpečné choroby, najmä tuberkulóza.
