Růžena Vlasta Říhánková vyrastala v Spišskej Novej Vsi a na detstvo na úpätí Tatier veľmi rada spomína. Vyštudovala reálne gymnázium, kde v tom čase pôsobili učitelia českého pôvodu. Až v sexte prišli aj mladí slovenskí učitelia.
Růženin otec bol pôvodom z Čiech a pôsobil ako úradník na daňovej správe. Matka pochádzala z Bukoviny, z obce Černovice na území dnešnej Ukrajiny. V Spišskej Novej Vsi sa stretávala tak česká, ako aj slovenská a maďarská národnosť: napriek náboženskej diferenciácii si pani Říhánková nespomína na jediný konflikt, naopak, vyzdvihuje priateľskú atmosféru.
Na ľudákov spomína s úsmevom: "Kričali: ‚Slnko slobody nám svitá nad hlavou‛- a doma hovorili po maďarsky.“
Po vzniku slovenského štátu dostal otec príkaz do týždňa opustiť krajinu - toto opatrenie sa týkalo úradníkov českého pôvodu v štátnych službách. Růžena už v tom čase v Brne študovala medicínu a našla tam pre rodičov byt.
17. november 1939 v Brne
Pani Říhánková bola v treťom semestri medicíny v Brne, keď prišiel 17. november a uzavreli vysoké školy. Spomína na odpor českých študentov, ktorí toho dňa debatovali na Českej ulici, akomsi korze v brnenskom centre.
"Ráno sme prišli na fakultu a už tam stál vojak v plnej zbroji a nepustil nás dovnútra, no my sme, samozrejme, začali frflať. To sme ešte nevedeli, čo Nemci dokážu. Tak sme sa išli pozrieť na Českú a stretli sme tam študentov z Kaunicových internátov. No a tí už neboli takí ‚hrr‛ ako my, pretože tam už v noci vyčíňali Nemci a veľa študentov zobrali so sebou.“
V tom čase Růžena ešte netušila, že medicínu už nedoštuduje.
S kolegami z mliekarne. (zdroj: Archív R. R.)Nové Mesto na Morave a partizáni
Po ukončení abiturientskeho kurzu na obchodnej akadémii získala Růžena v roku 1941 náhodou cez inzerát kancelársku prácu v mliekarni v Novom Měste na Moravě. Bol to kraj, v ktorom bývali jej prarodičia a teta. Jej starý otec bol správcom lesov a jej otec aj strýko tam vyštudovali reálku.
Mliekareň bola založená ako strategický podnik vo vojnovej výrobe, zamestnávali v ňom napospol mladých ľudí okolo dvadsať rokov. Pani Říhánková spomína, že správca podniku udržiaval vždy podstav pracovných síl, a keď prišla od úradov žiadosť o pridelenie určitého počtu pracujúcich na nútené práce do Ríše, vždy nahlásil podstav a tým väčšinu svojich zamestnancov ochránil pred totálnym nasadením.
"Správca mal maslom podplatený pracovný úrad a vždycky nám jeden človek chýbal.“
Podobne sa v podniku viedlo dvojaké účtovníctvo, keď sa do knihy pre úrady zapisovalo fiktívne množstvo surovín a do druhej knihy ich skutočný stav. Rozdielom boli počas celej vojny dotovaní partizáni v terajšom Snežnom, vtedy Nemeckom (asi 10 km od Nového Mesta na Morave).
Navyše, úradné záznamy o pani Říhánkovej zostali, našťastie, v Brne, kde bola nahlásená na trvalý pobyt, takže správca sa nemohol dozvedieť, že je po mame Židovka.
Růžena svojho budúceho manžela stretla tiež v Novom Meste na Morave, kde pracoval ako nedoštudovaný právnik vo funkcii kontrolóra vo Zväze mlieka.
Smrť matky a oslobodenie
Růženina matka bola podľa norimberských zákonov Židovka, hoci sama bola bez vyznania. Skoro celú vojnu prežila v Brne, kde aj napriek problémom s vysokým krvným tlakom pracovala v tehelni.
K ťažkej práci a nervovému vypätiu sa v auguste 1944 pridala aj správa, že ju doma hľadalo gestapo, aby sa dostavila na výsluch. Nátlak napokon nevydržala a z vlastnej vôle odišla zo sveta.
“Štyri zväzky anatómie som doslova vymenila za zavinovačku a detskú bielizeň, pretože koncom roka 1944 a začiatkom roka 1945 nebolo dostať vôbec nič.
„
Růžena v tom čase už čakala svoje prvé dieťa.
Po matkinej smrti sa musela Růžena vyrovnať s tým, že nemá nikoho, kto by jej s materstvom pomohol. Otec mal chronický ischias. "Štyri zväzky anatómie som doslova vymenila za zavinovačku a detskú bielizeň, pretože koncom roka 1944 a začiatkom roka 1945 nebolo dostať vôbec nič."
Oslobodenie Brna prečkala pani Říhánková v Řečkoviciach u otca. Spomína, že každý večer bolo bombardovanie. Keďže Řečkovice ležali na západnom okraji Brna, bola Růžena svedkom hromadných útekov a pochodov Nemcov smerom na Západ.
A to najmä vojsk: "Niektorí vojaci zaťukali a slušne poprosili: ‚Bitte, Wasser!‛, niektorí sa pýtali: ‚Kde sú Američania?‛ Oni mali hrôzu z Rusov. "
Keď sa začalo v Řečkoviciach bojovať, mala Růžena práve osemtýždňové bábätko. Podarilo sa im ukryť v suterénnom byte u známych naproti ich domu. "Voda netiekla, pretože to všetko rozstrieľali, takže muži išli vždy medzi bombardovaním po vodu do studne. Jesť nebolo veľmi čo, len to, čo mal kto v zásobe."
Pani Říhánková tiež popisuje, ako ukryté ženy a deti niektorí zo sovietskych vojakov zachránili pred ich menej disciplinovanými spolubojovníkmi. "Jeden zo sovietskych vojakov postavil pred dom kaťušu a za jedlo a pitie nám vysvetlil, že v predných líniách vojská idú gauneri a zločinci, a naozaj sa mu ich potom podarilo presvedčiť, že v úkryte nikto nie je."
Po tomto zážitku sa rozhodli odísť ku strýkovi do vnútornej časti Brna. Boli svedkom toho, "ako ľudia do poslednej tehly rozobrali nemecký dom. Na jeho mieste teraz stojí Makovského socha červenoarmejcov".
(zdroj: Archív R. R.)Povojnový osud
Po vojne mala pani Říhánková malého syna, a tak nemohla ako ostatní kolegovia a manžel nadviazať na predchádzajúce štúdium. Vydala sa za JUDr. Bohumila Velíka a bývala u svojho svokra v Kostelci u Stříbra na statku.
Na svojho svokra spomína Říhánková iba v dobrom. Bol legionárom v Rusku, po svojom návrate v roku 1920 dostal odstupné a kúpil si statok v pohraničí, ktoré bolo osídlené prevažne Nemcami. Ako sa neskôr pani Říhánková náhodou dozvedela od miestneho rodáka - učiteľa, tam na vlastné náklady dotoval stavbu malej českej školy. Bol predvojnovým agrárnym funkcionárom v Národnej jednote pošumavskej.
Pri obsadzovaní pohraničia v roku 1938 musel s rodinou zo statku narýchlo utiecť: počas vojny bývali v Prahe. Po vojne sa na opustený statok vrátil, ten však už bol zničený. Po februári 1948 ho pánovi Velíkovi odobrali a zoštátnili a rodina sa odsťahovala do Alfrédova pri Kladrubách.
Pre svokrov statok a predvojnovú činnosť perzekvovali komunisti celú rodinu. Prvorodený syn pani Říhánkovej Jan nemohol študovať. Vyučil sa teda za spojového montéra a mechanika. Až potom ho ako závodného štipendistu poslali z pracoviska na vysokú školu.
Ani pani Říhánková nezohnala žiadnu prácu. Jej manžel Bohumil nesmel pôsobiť ako právnik a pracoval iba manuálne. V roku 1949 sa im narodila dcéra Jarmila a v roku 1951 syn Milan.
“Mňa sa ten pofebruárový režim dotkol len tým, že som nedostala poriadne zamestnanie. Ale na tom, čo som robila, som si vždy našla niečo, čo ma bavilo.
„
Zatknutie manžela
V roku 1956 Bohumila zatkli a na rok a pol zadržali. Růžena dodnes spomína na svoju návštevu v plzenskej väznici na Boroch ako na jednu z najtraumatickejších chvíľ svojho života. Sama nevie, za čo bol manžel zatknutý, zrejme však za politickú činnosť po februári 1948.
S manželovým zatknutím súvisela aj jej akútna potreba zohnať prácu. Ako matka s tromi malými deťmi nakoniec dostala prácu v Jednote: "V starej vlhkej a studenej predajni. Vydržala som tam šesť rokov a podpísalo sa to na mojich rukách. Ale zvládla som to s mojimi deťmi, zvládli sme to. " Spomína, že si musela svoju pozíciu vybojovať: "Ženy na mňa boli zvedavé, tak som prvý mesiac splnila plán na dvesto percent."
Po siedmich rokoch, v roku 1963, získala prácu v textilnej továrni ako skladníčka. "Mňa sa ten pofebruárový režim dotkol len tým, že som nedostala poriadne zamestnanie. Ale na tom, čo som robila, som si vždy našla niečo, čo ma bavilo." V šesťdesiatych rokoch robila na veterinárnej stanici v Sitne a ako dôchodkyňa potom pracovala ešte ako recepčná v hoteli v Stříbre.
V roku 1974 sa manželia rozviedli a o päť rokov neskôr sa pani Říhánková šťastne vydávala po druhý raz, a to za lekára Říhánka z Chrástu pri Plzni, celoživotného rodinného priateľa.
Príbehy 20. storočia
je projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK, ktorú financujú najmä drobní darcovia.
Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, môžete napísať na pamatnici@postbellum.sk.
Ak chcete projektu pomôcť, môžete sa stať členom Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo poslať jednorazový dar na účet
SK12 0200 0000 0029 3529 9756.
Autor: Martina Poliaková
Beata
Balogová
