So svojimi spolupracovníkmi Ján Golian vypracoval vojenský plán ozbrojeného vystúpenia proti nacistom a ich domácim prisluhovačom. Po jeho vypuknutí z pozície veliteľa Vojenského ústredia v Banskej Bystrici od začiatku pod enormným tlakom riešil otázky obrany, či mobilizácie ľudských a materiálnych síl.
Narodil sa 26. januára 1906 vo viacpočetnej slovenskej rodine (mal deväť súrodencov, z ktorých päť však zomrelo v útlom veku) Rudolfa a Gizely Golianovej na Dolnej zemi v maďarskom Dombováre.
Tu prežil aj rané detstvo, až kým sa vrátil s rodičmi späť na Slovensko do Poľného Kesova, neskôr do Urmína (dnes Mojmírovce), kde začal navštevovať školu. Nakoniec sa Golianovci usadili v Trnovci nad Váhom.
Golian študoval na Vyššej priemyselnej škole strojníckej v Bratislave, s úmyslom pokračovať na Vysokej škole technickej v Brne, no štúdium na tejto škole presahovalo jeho finančné možnosti. Zvolil si preto dráhu dôstojníka z povolania československej brannej moci a nastúpil do Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave.
Nie vždy s ním hrali fair play
Jeden z jeho spolužiakov, neskorší veliteľ delostrelectva 3. československej samostatnej brigády v ZSSR Vilém Sacher na neho v jednej zo svojich knižiek spomínal takto: „Tichý, skromný chlapec útlej postavy. Mal tvár s výraznými lícnymi kosťami, s výrazným nosom. Povahovo priezračný a čistý ako slovenské horské potôčiky.
Otvorený. Vzácny kamarát. Nie vždy s ním, ako so Slovákom, hrali fair play - niektorí profesori i akademici. Zahniezdila sa v ňom zatrpknutosť. Na svoj vek bol vážny, stále zahĺbený do seba. Jeho kamaráti mu hovorili Jánoš. V prospechu sa pohyboval niekde uprostred. Brali na neho prísnejší meter. Miloval kone a bol dobrý jazdec..."
Hranickú akadémiu ukončil 6. augusta 1927 a nasledujúci deň ho menovali za poručíka delostrelectva v delostreleckom pluku 3 v Litoměřiciach.
Tu si v nasledujúcich rokoch zvyšoval svoju kvalifikáciu a kariérne postupoval.
Začiatkom 30. rokov sa na študentskej zábave v Čáslavi, kde sa Golian ocitol na jednom z nespočetných vojenských kurzov, zoznámil s neskoršou manželkou Jarmilou Peterkovou.
„Rodičia žili len pre rodinu, otec bol prísny právnik na finančnom úrade a zrejme si predstavoval, že jeho jediná dcéra by nemusela mať vážnu známosť práve s dôstojníkom. Ale mama bola na mojej strane. Bol mojou prvou láskou. Prvou a poslednou - na celý život. Na prvý pohľad som sa zamilovala až po uši. A on zrejme tiež..." spomínala pani Jarmila po rokoch.
Splnil sa mu životný sen
Od roku 1935 bol už Golian súčasťou veliteľstva svojho materského pluku 3, keď ho ako kapitána delostrelectva povolali na štúdium na Vysokej škole válečnej v Prahe.
V marci 1937 úspešne absolvoval prijímacie skúšky z francúzštiny, maďarčiny, nemčiny, z taktiky hlavných druhov zbraní, taktiky všeobecnej schopnosti, jazdy na koni a z 51 uchádzačov sa umiestil na 10. mieste.
V rovnakom období sa Golianovi splnil aj životný sen. „Moji rodičia nám dali peniaze na koňa. Bol to prekrásny exemplár, Šebes sa volal. Ján vstával o štvrtej hodine ráno a chodil do Chuchle trénovať svojho krásavca," načrtla v dávnych spomienkach Jarmila Golianová.
Po absolvovaní I. a II. ročníka tejto prestížnej československej vojenskej školy (frekventanti museli absolvovať v pohnutých časoch dva ročníky za jeden rok) ho pridelili k 10. divízii v Banskej Bystrici. Vtedy netušil, že toto mesto bude o šesť rokov centrom Slovenského národného povstania, kde vo velení povstaleckej 1. čs. armády na Slovensku zohrá kľúčovú úlohu.
