Prvý pohľad na nepokoj v irackom meste Falúdža vyzeral v novembri 2004 trochu naivne. Na jednej strane povstalci v krátkych tričkách, šiltovkách alebo šatkách omotaných okolo hláv, na druhej strane vyzbrojení americkí vojaci v bledohnedých maskáčoch, prilbách a so samopalmi.
Jedným z vojakov bol aj devätnásťročný Američan. Vo svojom príbehu pre The New Yorker hovorí o svojej prvej zahraničnej misii, kde spolu s trinásťčlennou skupinou vojakov hliadkovali v meste a hľadali povstalcov.
Behali medzi ruinami, spávali na podlahách v opustených budovách a keď si chceli niekam položiť spacie vaky, často odtiaľ museli najskôr odstrániť mŕtve telá.
Mladý Američan vybehol na strechu najvyššej budovy na severnom konci mesta. Za ním ostatní, museli vyjsť štyri poschodia. Keď sa dostali hore, zastavil.
Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.
Do neznámeho priestoru išiel prvý veliteľ oddielu. Plán bol prejsť na neďalekú stranu budovy a obsadiť priestor. Ocitol sa však uprostred krížovej paľby a jedna guľka ho zasiahla. Mladý vojak na vlastné oči videl smrť človeka, ktorého považoval takmer za staršieho brata.
O pár minút si guľky našli cestu aj k ďalším vojakom, niektorých zasiahlal črepina, iní ušli s otrasom mozgu.
Najradšej by ušli aj danej spomienke. Prenasledovala ich a nedávala im spávať. Mladý vojak ju odkladal aj vtedy, keď sa začal pripravovať na svoju druhú misiu v Iraku. Vydržal tam sedem mesiacov.
Po návrate domov sa už spomienkam nevyhol. Nemohol spávať. Bol nervózny. Trpel depresiami. Vyhýbal sa davom ľudí. Prestal šoférovať auto. Nechodil von v noci a neustále sa bál, že naňho môžu zaútočiť.
Diagnostikovali mu posttraumatickú stresovú poruchu. Lieky nezaberali, bežné terapie tiež nie. Nakoniec ho vyliečila počítačová hra.
Na jednej terapeutických hier pracuje aj slovenský vedec Silvester Czanner, ktorý na univerzite v Manchestri programuje počítačové hry pre pacientov. Dokážu ich napríklad zbaviť fóbií a pomáhajú lepšie zvládať bolesť počas operácií.
Prestala sa báť mravcov
„Počítačové hry začali byť seriózne pred zhruba desiatimi rokmi. Psychológovia vtedy pochopili, že hry sú už na takej úrovni, že dokážu pomáhať ľuďom. Človek si vďaka nim spomenie na zážitky z minulosti,“ vysvetľuje Silvester Czanner z Manchester Metropolitan University.
