Emil Adamčík sa narodil 12. decembra 1938 v Červeníku, len tri domy od miesta, kde žije dodnes. Otec bol vojak – ženista. V armáde sa naučil obsluhovať loď, čo mu počas vojnového slovenského štátu pomohlo získať prácu na Dunaji. Emil mal vtedy približne tri roky.
„Môj otec bol kormidelník u Dunajplavby – tam sme bývali.“
Emilov otec sa po Dunaji plavil s celou svojou rodinou tri roky. Slovenská Dunajplavba počas vojny zásobovala tovarom najmä svojho vtedajšieho spojenca - Nemecko. Na lodiach prevážali z Nemecka rôzny tovar vrátane priemyselných pluhov a brán.
Naspäť sa zase vozili potraviny ako cukor a hrozienka alebo tabak. Pre všetkých členov posádky Dunajplavby platili veľmi prísne pravidlá: „Pre jednu kocku tabaku zobrali jedného Srba a zastrelili ho na brehu.“ Otec Emila Adamčíka v tejto súvislosti hovoril, ako sa pre tvrdé tresty bál dotknúť hocijakého tovaru.
Emil spomína: „Nemôžem sa sťažovať, že by nám Nemci robili zle, lebo sme pre nich vozili tovary, ale keď sme išli cez Srbsko, strieľali po nás partizáni. To bola moja prvá negatívna spomienka na komunistov.“
V roku 1944 sa rodina presťahovala naspäť do Červeníka, zatiaľ bez otca, ktorý zostal pracovať na Dunaji. Pri jednom z náletov v Rakúsku sa jeho loď potopila. Keďže však loď kotvila pri brehu a posádka včas zbadala lietadlá, otcovi sa podarilo zachrániť.
Zo svojich piatich detí chcel mať Jozef Adamčík inžinierov, no ani pri jednom sa mu to nesplnilo. „Ja som mu vysvetlil prečo: ‚Tato, ja nemám na to, aby som papalášom kľučky pucoval, aby som schvaľoval to, s čím nesúhlasím.‛ Tak som bol radšej rebel a stále ním som.“
Ako dieťa pri váhu (zdroj: Archív E. A.)Prvý pokus o útek
Dôvodov na útek za hranice komunistického Československa mal Emil Adamčík viacero. V mladosti nemohol robiť vo svojom voľnom čase to, čo ho bavilo najviac. Bol aktívnym športovcom – chodil boxovať. Po tom, ako svojmu spoluhráčovi pre osobné nezhody zlomil nos, mu boxovanie zakázali.
Neskôr sa chcel stať parašutistom, no vylúčili ho pre správanie „nehodné mladého zväzáka“. Tesne pred koncom strednej školy – Emil Adamčík bol vyučený sústružník – sa preto pokúsil o prvý útek cez hranicu. No odhalili ho skôr, ako vôbec prišiel do kontaktu s pohraničníkmi.
„V roku 1955 bol môj strýko v Hornom Dvořišti pri rakúskych hraniciach. Mal svom v pláne prejsť cez hranice, no po ceste ma kontrolovali vojaci a ja som nemal žiadne doklady. Tak som povedal, že idem za strýkom. Vyslovil som jeho meno a chlapi, čo sa v tom vlaku viezli, ho poznali, tak ma pustili s nimi. Strýko mi povedal: ,Emil, ty si chcel zdrhnúť, však?‛ A vzápätí ma varoval: ,Tam sú Rusi, tí by ťa hneď dali na Sibír.‛“
“Nemám na to, aby som papalášom kľučky pucoval, aby som schvaľoval to, s čím nesúhlasím.
„
V úteku ho údajne podporovali aj jeho učitelia a dokonca mu dali pár korún na cestu. Emil Adamčík sa však vrátil domov, pracoval na šachte a v roku 1957 sa po prvý raz oženil. Potom robil v Bratislave, kde opravoval parné lokomotívy. „Veľmi dobrá práca to bola. Ohromne sa mi páčila, ale zarábal som tak málo, že som ani nevedel, čo je to pivo. Tak som išiel za otcom do bane v Richvalde. On podpísal na tri roky, ja na rok. Pozdávalo sa mi tam, ale potom sa obmedzovala ťažba, a preto chceli šachty zatvárať.“
Ďalej na Západ
Emil Adamčík mal vymyslené ďalšie dva plány, ako sa dostať za hranice. Prvý bol, že si nasporí peniaze na dovolenku na Kube. Prestupovalo sa v kanadskom Montreale, kde mal v pláne vystúpiť. Tento jednoduchý zámer nakoniec padol.
Emil Adamčík si asi o štyri roky opäť povedal, že sa predsa len pokúsi emigrovať, tentoraz iným spôsobom. Cez Poľsko sa chcel dostať až do Spojených štátov amerických, kde mal jeho otec dvoch bratrancov, ktorí sa mohli oňho na začiatok postarať. Mal vymyslený aj plán.
V USA v 60. rokoch platil zákon, podľa ktorého každý, kto sa zaviazal slúžiť v americkej armáde vo Vietname desať (neskôr päť) rokov a prežil, automaticky získal americké občianstvo.
S baníkmi. (zdroj: Archív E. A. )Emil hranice napokon prekročil neďaleko Karvinej, v obci Petrovice. Nemal pri sebe mapu a vraj sa riadil hviezdami. „Pozrel som na Severku a išiel som na hranice.“ Onedlho sa stratil a mal pocit, že sa točí stále dookola. Ale keďže už bolo nadránom, rozhodol sa, že si ľahne a počká do svitania, aby zistil, na ktorej strane hranice sa vlastne nachádza.
„Hovorím si: ,Keď som v Poľsku, idem ďalej a keď nie, zatiaľ zostanem.‛ Nakoniec som bol v Poľsku – kúsok od hraníc.“ Do večera sa autostopom dostal až do mesta Pila. Emil si spomína, že ho jeho spolucestujúci pohostili, v aute aj prespali a ďalší deň pokračovali v ceste až do poľského mesta Stargard.
Chýbalo zdolať už len 100 kilometrov do mesta Świnoujście na brehu Baltského mora, odkiaľ sa dalo prepraviť do Švédska. Svoj plán cesty však Emil Adamčík vyrozprával šoférovi, ktorý ho viezol, a ten ho prezradil. V jednej chvíli mu povedal, aby počkal a vzápätí priviedol policajtov, ktorí ho poslali naspäť do Československa.
Po pokuse o útek na slobodu - odňatie všetkej slobody
Emila okamžite umiestnili do Českého Těšína a 14. augusta 1967 sa mu začala väzba. Na podmienky sa podľa vlastných slov sťažovať nemohol - až na jednu vec.
„Cítil som veľký tlak. Keď si chcete podať žiadosť o podmienečné prepustenie, musíte niečo urobiť. A to ‚niečo‛ znamenalo udávať. Na to ma nikdy nikto nepresvedčil. Dali mi zelený pásik ‚útekára‛. Bol som poznačený – každý bachar, ktorý ma zbadal, vedel ‚pozor, môže zdrhnúť". Ale inak som sa snažil len prežiť. Každé ráno som pozrel: ,Vyšlo slnko? Vyšlo.‛ Večer som sa pozrel: ,Zapadlo?´A zapadlo, takže v poriadku.‛“
Vo väzení driapal perie a pracoval aj pri sústruhu, i keď – ako tvrdil – veľa práce sa tam preňho nenašlo. Emil bol na cele s ďalšími 15 ľuďmi. Jeho spoluväzni neboli len politickí väzni, ale aj sexuálni násilníci či zlodeji. „Takých tam bolo veľa. Ale čo je zaujímavé, žiadny z nich sa necítil byť vinným.“
Prepustili ho 9. mája nasledujúceho roku na amnestiu prezidenta Ludvíka Svobodu k 23. výročiu konca 2. svetovej vojny v Európe. „Prvé, čo mi napadlo – neprijmem ju. Taký nejaký Jánošík sa vo mne ozval, že ‚keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte‛. Spoluväzni mi vraveli – to je urážka prezidenta. Dostaneš ‚nášup‛ – pridajú ti trest. Nášup som nakoniec nedostal, lebo som amnestiu prijal.“
Príchod vojsk Varšavskej zmluvy v auguste roku 1968 ho zastihol pol roka po návrate z väzenia. Nebolo podľa neho správne, že Československo nekládlo väčší odpor. Tanky v československých uliciach zažil na vlastnej koži: spomína si iba na pocit beznádeje.
(zdroj: Archív E. A.)Len krok od väzenia
Krátko po prepustení z väzenia sa tam však Emil temer opäť vrátil. Bolo to krátko po vyhlásení ústavného zákona o československej federácii v októbri 1968. Emil si spomína, že v krčme v českej obci Stonava neďaleko poľských hraníc si spolu s kamarátmi spievali pieseň Slovenské mamičky.
To sa nepozdávalo ‚šenkárke‛, ktorá ich upozornila, že sú hluční, a požiadala ich, aby prestali. Muži však spev neprerušili. Krčmárka teda zavolala policajtov. Jeden z Emilových kamarátov vyhlásil, že „v Československu je sloboda a oni spievať neprestanú“. Na to policajt povedal: „‚Náš chléb jíte, a podle nás se musíte chovat.‛ A ja som vyskočil a vravím: ,S prepáčením, kašleme vám na váš komunistický chlieb!‛
Emila napokon vzali na policajnú stanicu, no vďaka „mäkkému“ náčelníkovi dostal len pokutu a pustili ho.
Nasledujúce obdobie však pre tohto rebela rozhodne nebolo jednoduché. Po prepustení z väzby sa rozviedol napriek tomu, že mal v tom čase už tri deti.
„No keď som videl, v akých podmienkach by mali deti vyrastať, tak som sa vrátil, prehodnotili sme to - svoj život i vzťah - a žijeme spolu ďalej.“ Rok po rozvode sa obaja manželia opäť vzali a v roku 2017 oslávili 60. výročie.
Pracovný úraz
Koncom 60. rokov prišiel Emil Adamčík pri pracovnom úraze v bani o oko. Vystrelila mu doň železná spona. Lekári spočiatku tvrdili, že bude mať približne šestky – sedmičky dioptrie, nakoniec však o oko prišiel úplne. Navyše sa mu to stalo na jednej z posledných služieb, krátko predtým, ako sa mal vrátiť naspäť na Slovensko.
Ďalšie nepríjemné prekvapenie ho čakalo po dvoch mesiacoch, keď ho lekári prepustili z nemocnice. Vyhodili ho z práce. Zamestnávateľ tvrdil, že dodržal zákon o bezpečnosti na pracovisku, no Emil svoju výpoveď o tom, že sa mu to stalo v práci, nestiahol. Rozhodol sa preto so svojím zamestnávateľom súdiť.
Ešte pred procesom jeho advokát presvedčil sudcu, že v práve je jeho klient. Sudca zapisovateľke nariadil, aby vyčíslila hodnotu pojednávania, ktoré vtedy trvalo asi 15 minút. Vychádzalo to približne tritisíc korún.
„Vtedy sudca povedal advokátovi, ktorý zastupoval zamestnávateľa: ‚Pozrite sa, ešte len chvíľu o tom jednáme a už ste prehrali tritisíc korún. Môžete sa odvolávať a naťahovať to, no prídete o oveľa viac peňazí. Radím vám, urobte zmier.‛ Tak urobili zmier a všetko mi doplatili.“
Po procese Emil Adamčík odišiel na Slovensko. „Človek má spomienky na všetko možné, ale hovorím - bol to zlý režim, ktorý nemá obdobu. Nedokázali sme mladým ľuďom vysvetliť, že za pravdu treba bojovať a kompromisy sa nevyplácajú.“
Príbehy 20. storočia
je projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK, ktorú financujú najmä drobní darcovia.
Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, môžete napísať na pamatnici@postbellum.sk.
Ak chcete projektu pomôcť, môžete sa stať členom Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo poslať jednorazový dar na účet
SK12 0200 0000 0029 3529 9756.
Beata
Balogová
