Autor: Piotr Kroll / Historická Revue
Preklad: Jaroslav Valent
V roku 1648 na juhovýchodných územiach Rzeczpospolitej vypuklo ďalšie povstanie kozákov, skupiny ruského obyvateľstva, ktorá mala tradičný vojenský charakter a ktorá vznikla na konci 15. storočia.
Toto povstanie otriaslo základmi poľsko-litovského štátu a významne ovplyvnilo rozloženie síl v tomto regióne Európy.
Kozáci, túžiaci po vytvorení vlastného, nezávislého štátu, postupne zatiahli do konfliktu s Rzeczpospolitou všetky štátne subjekty, ktoré sa len mohli angažovať v tejto vojne – Moskovskú Rus, Osmanskú ríšu, Sedmohradské kniežatstvo, Krymský chanát a naddunajské kniežatstvá (tzv. hospodárstva).
Z týchto plánov napokon nič nevyšlo. Vojna sa totiž skončila finálnym rozdelením Ukrajiny medzi jej susedov a likvidáciou kozáckej štátnosti.
Ukrajinské divoké polia
Ukrajinou sa v novodobej histórii nazývajú južné územia niekdajšej Kyjevskej Rusi, ktoré sa neskôr stali súčasťou Litovského veľkokniežatstva. V roku 1569 napokon boli od neho odčlenené a pripojené k poľskej Korune (konkrétne išlo o kyjevské a braclavské vojvodstvo).
Tieto oblasti boli slabo zaľudnené, keďže od 70. rokov 15. storočia boli cieľom veľmi častých tatárskych lúpežných nájazdov. Obývalo ich ruské obyvateľstvo (pôvodnej Kyjevskej Rusi), ktoré vyznávalo pravoslávie a ktorého počet sa ešte v polovici 16. storočia odhadoval na približne 60-tisíc.
Až na prelome 16. a 17. storočia sa začal proces rozsiahleho osídľovania ukrajinských pustatín, vo veľkom organizovaný magnátmi a poľskou či ruskou šľachtou, ktorej tieto oblasti daroval kráľ Žigmund III.
V tomto období vznikali obrovské pozemkové majetky, ktoré patrili najvýznamnejším rodom v krajine a tvorili základy ich moci. Vedľa nich sa tu utvárali aj majetky stredne zámožnej šľachty, väčšinou ruského pôvodu, hoci medzi ňou nechýbali ani Poliaci či Litovčania.
Rýchla kolonizácia týchto oblastí postúpila až do tej miery, že v predvečer Chmeľnyckého povstania tu žilo už okolo 2,5 až 3 milióny obyvateľov.
Hrozba tatárskych nájazdov a slabosť štátnej správy, v tomto zmysle najmä pokiaľ išlo o výkon spravodlivosti, spôsobili, že aby vôbec bolo možné presvedčiť a nakloniť sedliakov k osídľovaniu týchto území, bolo potrebné udeliť im slobody na dlhé, niekoľko desaťročné obdobie a zbaviť ich všetkých povinností.
Obyvateľstvo si veľmi rýchlo privykalo na tatársku hrozbu, ako i na bezprávie od miestnej šľachty. Ľudia, ktorí sa tu usadili, sa časom sami dokázali postaviť na odpor so zbraňou v ruke. Zároveň sa tak stali prirodzenou základňou pre nábor vojakov, budúcich kozákov.
Ako to vyzeralo, keď Poľsko s Ruskom naozaj bojovalo Čítajte Záporožský „kozácky súpis“
Bolo to spoločenstvo so silným vojenským charakterom, ktoré vychádzalo z miestneho ruského a pravoslávneho obyvateľstva, hoci ich pôvod je previazaný aj s Tatármi. Práve od nich prevzali životný štýl a názov „kozák“.
Slúžil na označenie osoby, ktorá z politických alebo spoločenských dôvodov opustila svoje pôvodné prostredie a sama alebo spolu so svojou rodinou hľadala možnosť usadiť sa a začať slobodný život v prostredí ukrajinských stepí.
Takto boli označovaní tiež slobodní sedliaci či remeselníci, vojaci a aj dobrodruhovia najrôznejšieho razenia. Kozáčením sa zasa nazývalo chodenie ďaleko do neobývaných divokých stepí, nazývaných divoké polia, na poľovačku, rybárčenie a lup.
Kozák
Slúžil na označenie osoby, ktorá z politických alebo spoločenských dôvodov opustila svoje pôvodné prostredie a sama alebo spolu so svojou rodinou hľadala možnosť usadiť sa a začať slobodný život v prostredí ukrajinských stepí.
Kozáci boli odvážni, výborne poznali vojenskú taktiku Tatárov, ktorí na Kryme vytvorili od Osmanskej ríše závislý štát (Krymský chanát) a napádali okolité krajiny (s cieľom získať bohatú korisť a otrokov na obchod).
Boli veľmi vytrvalí a dokázali sa prispôsobiť akýmkoľvek podmienkam, ktoré vládli na vojnovom poli či na území protivníka. Poľsko-litovský štát neraz využíval ich služby a dokonca im dovolil združovať sa do veľkých kozáckych oddielov. Tak vzniklo tzv. spísané záporožské vojsko (poľsky rejestrowe wojsko zaporoskie, od slova rejestr, čiže zoznam, súpis), známe tiež ako „kozácky súpis“.
Kozáci, ktorí sa dostali na takýto štátom kontrolovaný zoznam, mali strážiť južnú hranicu, a chrániť tak obyvateľov Rzeczpospolitej pred tatárskymi nájazdmi. Zároveň mali zabrániť tomu, aby samotní kozáci narúšali túto hranicu a útočili na územia osmanského sultána, čo by viedlo k otvorenej vojne s Osmanmi.
Kozáci, zapísaní na takýto zoznam, získali ako protihodnotu práva, ktoré ich vyčleňovali z jurisdikcie kráľovských úradníkov, oslobodzovali od verejno-právnych tiarch a povinností v prospech vlastníka majetku a zeme, na ktorej žili.
Spočiatku kozáci žili na tzv. divokých poliach, za skalnými perejami (poľsky poroh), ktoré pretínajú Dneper (odtiaľ pochádza i názov Záporožie) na jeho dolnom toku, neďaleko tatárskych sídiel. Toto miesto kozáci nazývali Záporožská Sič. Tam vytvorili svoju vojenskú organizáciu, do ktorej prijímali každého ochotného, súceho a dostatočne odvážneho muža.
Odtiaľto sa tiež vyberali na výpravy proti Tatárom, alebo dokonca organizovali morské výpravy na osmanské mestá na brehoch Čierneho mora (vrátane Istanbulu).
V 20. rokoch 17. storočia, keď sa vďaka zvýšenému počtu obyvateľov Ukrajiny zväčšil aj počet regrútov, ktorí chceli vstúpiť do radov kozáckeho vojska a tešiť sa rovnakým výhodám ako tí, čo už boli „zapísaní“, sa centrum kozáctva presunulo do viac obývaných oblastí na strednom brehu Dnepra.
Noví regrúti už svoje živobytie automaticky nespájali s lúpežnými nájazdmi na tatárske ulusy či turecké mestá, ale orientovali sa na vlastné hospodárenie v tzv. chutoroch (kozáckych hospodárstvach) a príležitostnú vojenskú službu v kozáckych oddieloch, najímaných Rzeczpospolitou.
Spolu s tým v nich rástli vedomie vlastnej moci a taktiež ambície. Aj oni chceli získať osobitný status vojenského stavu, ktorý by sa nachádzal medzi šľachtou a meštianstvom.
Ukrajinský hajtman a povstanie
Spoločenské a politické elity Rzeczpospolitej si v dostatočnom predstihu nepovšimli rastúce ambície kozákov. Pre nich predstavovali iba lacných a ideálnych vojakov, ktorých najímali do služby, keď sa rozhorela vojna so susedmi.
Kozáckym oddielom povolili narásť až do veľkosti niekoľkých desiatok tisíc mužov, aby ich po ukončení bojov ihneď rozpustili, a obnovili tak predchádzajúci rozsah kozáckeho zoznamu.
