Pavol Bednár sa narodil 4. marca 1926 v obci Nová Lehota východne od Piešťan ako ôsme z jedenástich detí. Jeho predkovia – evanjelici – našli v obci útočisko v čase protireformácie v 17. storočí a vo viere potom vychovávali aj svojich potomkov.
V roku 1932 si rodičia pamätníka postavili domček na kopaniciach Dolina patriaci pod Novú Lehotu, kam sa celá rodina presťahovala.
V kopcovitej krajine vlastnila rodina malé hospodárstvo so štyrmi hektármi polí, ktoré obrábala len pomocou ťažnej kravy a vola. „Mali sme ešte drevené jarmo, a nie kožené chomúty," spomína Pavol Bednár.
Detstvo v odľahlej osade, kam nechodili ani autobusy a dalo sa do nej dostať iba lesným chodníčkom, má Pavol spojené hlavne s okolitou prírodou. Spomína, že do práce sa museli zapojiť všetci. „Mal som desať rokov a v piatok popoludní som išiel do lesa na jahody a zbieral som ich miesto školy aj v sobotu. V nedeľu sme potom vstávali o pol druhej ráno a išli dvadsať päť kilometrov do Piešťan, kde sme ich predávali."

Najskôr prišli partizáni, potom utekajúci Židia
Potom vznikol samostatný Slovenský štát a brat pamätníka Adam sa ako vojak slovenskej armády musel zúčastniť na ťažení proti Sovietskemu zväzu. Našťastie, po skorej demobilizácii sa mohol vrátil domov.
Evanjelici celkovo stáli v opozícii proti politickej strane na čele s rímskokatolíckym kňazom Jozefom Tisom, a tak sa Pavol Bednár počas štúdia v Novom Meste nad Váhom ako jeden z mála odmietol stať jej členom. „Kto chcel mať na jednotku z telocviku, musel mať potvrdenie, že je členom Hlinkovej mládeže," dodáva pamätník.
Keď v auguste 1944 vypuklo povstanie, zo Sovietskeho zväzu vyslali skupinu vojakov. Jeden z paravýsadkov pod vedením Anatolija Araneckého Snežinského sa na konci septembra 1944 v počte asi 120 mužov objavil v Novej Lehote.
Okolie Nové Lehoty sa potom stalo základňou týchto partizánov, ku ktorým sa postupne pridávali ďalší muži. Vznikali nové partizánske oddiely, ktoré spoločne tvorili partizánsku brigádu Snežinskij, pozostávajúcu z 1400 mužov a žien rôznych národností. Bez podpory miestnych obyvateľov by však také množstvo partizánov v lesoch neprežilo.
Potraviny im dodávali aj Bednárovci a Pavol, ktorý dobre poznal okolie, robil partizánom spojku, odovzdával medzi skupinami správy a dodával zdravotnícky materiál. Jeho brat Michal sa dokonca stal členom partizánskej skupiny. "Na Vianoce 1944 zorganizovali partizáni mobilizáciu a len z našej osady ku Snežinskému nastúpilo pätnásť chlapcov,“ spomína Pavol Bednár.
Riskantný úkryt
Miestnym ľuďom neustále hrozili razie nemeckých vojakov. Po potlačení Slovenského národného povstania sa navyše takmer v každej chalupe ukrývalo niekoľko Židov. Išlo o mužov, ženy a deti, ktorých zatiaľ nezaradili do niektorého z transportov do koncentračných táborov a ktorí mali po potlačení povstania oprávnené obavy o svoj život.
Pavol Bednár spomína, že len na kopaniciach Dolina, kde žilo asi 150 miestnych, našlo útočisko najmenej tridsať Židov. Len u Pavlovej sestry Anny a jej manžela Imricha Pagáča žilo vraj dvanásť Židov pochádzajúcich zo Senca.
V dome Pavlovej rodiny sa ukrývalo dvadsaťročné židovská dievča Mariana, priezviskom pravdepodobne Goldsteinová. Pavol asi siedmim židovským rodinám v kufroch a batohu tajne vozil cez dohodnutú spojku ich osobné veci a peniaze. „Aby som bol úprimný, tak mne za to zaplatili. Nerobil som to zadarmo, ale nehovoril som si, čo za to, ale vzal som si, čo mi dali. A vždy mi niečo dali,“ spomína Pavel Bednár, ktorý v ohrození života podnikol desiatky týchto ciest.

"Tam, kde bývali, ľuďom museli dať na stravu. Niekde sa platilo aj za bývanie. Potrebovali prísun peňazí a ďalších vecí. Robil som spojku. Na nemeckom komande v Novom Meste nad Váhom som si vybavil potrebnú povolenku a len s ňou som potom dostal lístok na vlak a mohol som ísť do Bratislavy, do Modrovej, do Topoľčian, do Beckova, do Nového Mesta nad Váhom alebo Trenčína. Jednoducho po tých miestach, kde mali Židia nejakú známosť, od ktorej potrebovali peniaze.“
“Tam, kde bývali, ľuďom museli dať na stravu. Niekde sa platilo aj za bývanie.
„
Pamätník tak zásoboval napríklad manželov Wienerovcov s dcérou, pochádzajúcich z Beckova, ktorí sa najprv ukrývali u Pavlovho strýka a neskôr u Pavlovho bratranca, alebo bývalých majiteľov liehovaru v Novom Meste nad Váhom, rodinu Wisterových.
Ďalším ukrývaným bol bývalý primár z nemocnice sv. Alžbety v Bratislave Ján Wiener, ktorý prespával u ďalšieho Pavlovho strýka.

Akcie proti partizánom
Krátko po príchode židovských rodín do Doliny Pavol s bratom Michalom vybudovali v lese dva bunkre s malými kachľami, kam sa Židia v prípade nebezpečenstva mohli uchýliť, čo neraz aj využili.
Partizáni v kraji často podnikali bojové akcie a Nemci proti nim usporiadali niekoľko ozbrojených záťahov. O život pri nich prišlo aj niekoľko obyvateľov Novej Lehoty. „Hneď, ako prišli Nemci, upratali sme sa do lesa. Mali sme prehľad a videli sme, ako chodia od chalupy k chalupe,“ spomína Pavol.
Na prvej veľkej týždennej protipartizánskej akcii sa zúčastnilo 27-tisíc nemeckých vojakov: začala sa 26. novembra 1944. Vojaci prečesali všetky osady, obce a lesy v okolí, vypálili niekoľko partizánskych bunkrov a aj niekoľko chát a osád.
Na niekoľkých miestach došlo k bojom, pri ktorých zahynuli desiatky partizánov i nemeckých vojakov. Činnosť partizánov však pokračovala. Aj partizáni v obciach a osadách podnikali záťahy, aby vypátrali možných nemeckých špiónov, a popravili desiatky často nevinných ľudí.
22. februára 1945 začalo niekoľko rôt nemeckých vojakov ďalšiu protipartizánsku akciu, pri ktorej obkľúčili obce Stará a Nová Lehota.
Všetkých mužov z Novej Lehoty, ktorí nestihli utiecť, nahnali do miestneho hostinca a pripravovali sa na vypálenie obce. Najprv vypálili prázdne domy v osadách. Osud Novej Lehoty pravdepodobne zachránil miestny evanjelický farár Aurel Strnad a vtedajší majiteľ lesov Karol Dvořák. Vedeli dobre po nemecky, a tak dokázali dôstojníkov od činu odhovoriť. Nemeckí vojaci potom zatkli niekoľko miestnych mužov a obec opustili. Pavol ten deň strávil pravdepodobne v úkryte.
Rodina Pavla Bednára napriek veľkému riziku poskytla útočisko ešte jednému mužovi. Od 4. marca 1945 v dome ukrývali partizána Bedřicha Königa, rodáka z obce Bystrovany pri Olomouci, ktorý prekročil hranice protektorátu, aby sa pridal k partizánom. Niekoľkokrát sa potom objavil u Bednárovcov. „Bol mi sympatický a vždy som mu dal niečo na jedenie," hovorí Pavol.
Po jednej z bojových akcií König stratil svoj oddiel, a tak sa až do príchodu frontu ukrýval u Bednárovcov. „Najprv sme ho museli odvšivaviť a vyprať mu veci.“
Rozpŕchli sa
Prvého apríla 1945 sa v Novej Lehote objavili prvé sovietske a rumunské jednotky. Ukrývaní ľudia sa konečne stali slobodnými a rozpŕchli sa do rôznych častí sveta. Židovské dievča neskôr odišlo do novovzniknutého štátu Izrael a pamätník o nej už nikdy nepočul.
Ján Wiener sa vraj stal primárom v Topoľčanoch a rodina Wienerových sa vrátila do Beckova. Bedřich König sa najprv pridal k jednotkám udržujúcim poriadok v pohraničí a následne sa stal národným správcom obchodu v Starej Vsi pri Rýmařove.
Pavol Bednár odišiel do Kvasíc, kde pracoval vo výrobni melasovaných krmív, a následne vyhľadal Bedřicha Königa: v jeho obchode sa vyučil za obchodného pomocníka. Po vojenskej službe vystriedal niekoľko povolaní, no napokon sa vrátil do obchodu v Starej Vsi, kde potom pracoval až do dôchodku.

Príbehy 20. storočia
je projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK, ktorú financujú najmä drobní darcovia.
Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.
Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, môžete napísať na pamatnici@postbellum.sk.
Ak chcete projektu pomôcť, môžete sa stať členom Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo poslať jednorazový dar na účet
SK12 0200 0000 0029 3529 9756.
Autor: Vít Lucuk

Beata
Balogová
