Autor: Stanislav Růžička / Historická Revue
V priebehu 17. a väčšej časti 18. storočia sa z Talianska šíril nový a svojbytný sloh. Bol nazvaný barok a stal sa posledným zjednocujúcim štýlom Európy.
Celý kresťanský svet vtedy prežíval zvláštne obdobie. Akoby jeho čas bol pretkaný metaforou Theatrum mundi – Divadlo sveta. Človek je len hercom v hre, ktorú riadi Boh.
V prostredí, ktoré sa otriasalo sociálnymi konfliktmi, náboženskými spormi a takmer nepretržitými vojnami, toto predstavenie poskytovalo oporu a program, stvrdzujúci raz a navždy daný Boží rád.
Spoločným cieľom zúčastnených potom bolo vytvárať ilúziu toľko žiadaného dokonalého sveta. Okázalosť umenia vrátane architektúry kontrastovala s hlbokou vážnosťou viery, zmyselná pozemská radosť bola konfrontovaná s vedomím nevyhnutného konca.
Tridentským koncilom vyhlásený program obrody kresťanstva bol postavený na nespochybniteľnom uctievaní cirkvi a štátu.
Pompéznosť, lesk a gestá vyvažovala zanietená zbožnosť, vnímaná ako snaha pochopiť a nájsť Boha v tomto a skrz tento svet.
Študentské roky
Uprostred tohto diania sa v architektúre objavil zvláštny fenomén, neskôr nazvaný baroková gotika.
Jeho autor Jan Blažej Santini-Aichel sa narodil 3. februára 1677 do rodiny váženého pražského kamenára Santiniho-Aichela.
Ako sa Slovák z Terchovej stal veľkým reformátorom u Márie Terézie Čítajte Bohužiaľ, od narodenia trpel telesným postihnutím. Bol čiastočne ochrnutý a chromý, čo mu bránilo úspešne pokračovať v otcovej kariére. Starý otec malého Jana Blažeja prišiel z juhotirolského mestečka Roveredo, ktoré leží na brehu Luganského jazera.
Za manželku si vzal, rovnako ako o generáciu neskôr jeho syn, ženu s rýdzo českými koreňmi. Potomok z tretej generácie potom už v sebe mal väčšinu českej krvi, a tak skutočne o ňom môžeme písať ako o geniálnom českom architektovi talianskeho pôvodu.
Mladý Santini bol však predovšetkým, v dnešnom zmysle slova, Európan. Hovoril a písal po česky i nemecky, pravdepodobne tiež po taliansky a latinsky. Popri kamenárskej praxi bol vzdelaný v maliarstve a architektúre a zaujímal sa aj o ďalšie exaktné obory.
Okrem iného je u neho známa záľuba v kresťanskej kabale a v zmysle potrebnej precíznosti musel mať úplne jasno aj v takej oblasti, akou je dnešná deskriptívna geometria.
V rozľahlých priestoroch pražskej katedrály poznával stavebné postupy gotických majstrov, v ateliéri francúzskeho staviteľa Jeana-Baptistu Matheya, svojho učiteľa, zvládol barokové princípy, na cestách nasiakol talianskym barokovým radikalizmom a to všetko sa mu potom prepojilo v jeho geniálnom mozgu.
“Mladý Santini bol však predovšetkým, v dnešnom zmysle slova, Európan. Popri kamenárskej praxi bol vzdelaný v maliarstve a architektúre a zaujímal sa aj o ďalšie exaktné obory.
„
Z množstva zdrojov môžeme považovať za potvrdený vzájomný vzťah žiaka a učiteľa či majstra medzi mladým Santinim a Jeanom-Baptistom Matheyom.
Pôvodne maliar francúzskeho pôvodu 20 rokov pôsobil v popredných rímskych ateliéroch. Tam sa zoznámil tiež s popredným českým mecenášom, ktorým nebol nikto iný, než mladý Jan Bedřich z Valdštejna.
Tento prelát sa po štúdiách v roku 1673 vracal do Čiech, aby sa ujal úradu královohradeckého biskupa a krátko nato dokonca obsadil pražský arcibiskupský stolec. O 14 rokov starší Mathey sa stal jeho dvorným architektom a najvýznamnejšou osobnosťou pražského stavebného cechu na konci 17. storočia.
Vedľa takých stavieb, akými boli zámok v Tróji, Jazdiareň Pražského hradu či Arcibiskupský palác musíme spomenúť kostol sv. Františka Serafínskeho na Křížovnickom námestí. Jeho stavba prebiehala práve v rokoch, keď mladý Santini vstrebával majstrove bohaté skúsenosti.
V roku 1695 sa Mathey rozhodol pre návrat do rodného Dijonu. Ešte ale stačil vypraviť svojho najlepšieho žiaka na tovarišskú cestu naprieč južnou Európou.
Cez Viedeň a Pasov Santini putoval do severného Talianska, kde obdivoval dostavbu gotickej katedrály v Miláne, aby sa v piemontskom Turíne stretol s dielom architekta Guarina Guariniho.
