Pod Starým mostom v Bratislave vkĺzne skupinka chlapíkov v plavkách do Dunaja. Mnohým ľuďom na brehu, ktorí ich so záujmom pozorujú, v tej chvíli prebehnú po tele zimomriavky.
„V minulosti bol život na Dunaji podľa mňa pestrejší. Ľudia trávili na rieke alebo v jej blízkosti veľa času. Keď dnes niekomu poviem, že v Dunaji plávam, tak sa chytá za hlavu. Vraj, ako to môžem robiť, veď sú tam víry a voda je špinavá,“ hovorí Juraj Keleši. Rodený Bratislavčan je s našou najväčšou riekou spätý už dlho - najskôr ako stavebný inžinier a vášnivý kajakár a posledných dvanásť rokov ako otužilec, ktorý si rád zapláva v dunajských vodách aj v zime.
Od Štúra k Štefánikovi
„Plávanie v Dunaji je príjemné. Človek nemusí byť ani znamenitý plavec, len sa nesmie vyľakať a mal by dodržiavať isté pravidlá. Chápem, dnes už je veľa alternatív - jazerá v okolí, more v Chorvátsku - a Dunaj stále mnohí považujú za nie príliš čistú a rizikovú rieku. Kedysi sa mi naozaj stávalo, že keď som vyšiel z vody pod Slovnaftom, nemusel som sa mazať, celé telo som mal pokryté akousi vazelínou. To už je minulosť, fabrika nakúpila perfektné čistiarne. Dunaj síce vyzerá mútny, ale to spôsobuje hlina, ktorú berie z brehov. Keď sa hladina upokojí, je pekná čistá,“ vysvetľuje 77-ročný Juraj Keleši.
Chcel byť námorníkom, školí kapitánov. Z lásky k Dunaju si urobil živobytie Čítajte Už roky je členom občianskeho združenia Slovenské ľadové medvede. Sezóna otužilcov trvá od októbra do marca až apríla. Počas nej absolvujú slovenskí ľadoví medvedi asi päť akcií. Veľmi obľúbené je podľa Kelešiho plávanie od Štúra k Štefánikovi, na ktoré zavíta aj vyše sto otužilcov z rôznych končín Slovenska.
„Plávanie v Dunaji a plávanie v jazere je tisíc a jeden. To sa nedá porovnať. Musíme vždy požiadať plavebnú správu, aby odklonila v tom čase lodnú dopravu, a zabezpečíme si hasičskú záchranársku službu. Všetci účastníci dostanú inštruktáž a mapku s rizikovými úsekmi," dodáva Keleši.
Rešpekt plavcov vzbudzujú najmä víry. Skúsený dunajský plavec vysvetľuje, ako vznikajú. „Kedysi na Dunaji vybudovali kamenné hrádze, ktoré naháňali vodu do prúdnice. Odkedy je Vodné dielo Gabčíkovo, už nie sú potrebné, ale nikto ich neodstránil. Pri turbulencii vody vznikne pomerne veľký tlak. Ak je väčší, ako prichádzajúci prúd, voda vytryskne hore aj desať centimetrov nad hladinu. Tento jav nazývame karfiol, sprevádza ho aj zvukový efekt. Tieto občasné gejzíry môžu plavcov vyplašiť. Na okraji ‚karfiolu‘ sa tvoria vodné víry, ale nie sú nebezpečné, iba desia.“
Nebezpečnejší môže byť podľa Kelešiho silný južný vietor, ktorý fúka proti prúdu.
