Opísať by sa to dalo nejako takto. Predstavte si relatívne modernú budovu, sklo a oceľ, ešte ako-tak naleštená. No keď sa prizriete bližšie, časť z nej stojí len na dobré slovo, z častí vytŕča sadrokartón a vo väčšine miestnosti od odchodu stavebníkov nik nestál.
V niektorých kanceláriách sa síce svieti, dokonca dlho do noci aj cez víkendy, no v množstve ďalších by ste ešte našli zariadenie, ktoré sa nielenže nik nenaučil používať, ešte ho ani nevybalili z igelitu.

Nejako takto dnes vyzerá slovenská veda. Malý kúsok z nej drží krok s Európu a svetom, malý kúsok z tohto kúska dokáže publikovať v najlepších globálnych žurnáloch, občas niekto dostane ak už nie skutočnú, tak aspoň Ig Nebelovu cenu a chválime, keď sa nejakému Slovákovi podarí publikovať v Nature alebo Science, aj keď už dávno nepôsobí na slovenskej univerzite.
Väčšina z miestnej vedy však trpí a prežíva. Trpí na falošné rovnostárstvo a neschopnosť jasne ukázať na tých lepších aj horších, trpí na nezáujem verejnosti a vlastným pocitom ublíženosti a prežíva aj napriek nedostatku peňazí a poriadneho systému financovania, jednoznačných priorít a obyčajného plánu, ako, kedy, kde a prečo by slovenský výskum mal smerovať v najbližších piatich, desiatich, tobôž dvadsiatich rokoch.
Napriek tomu v slovenskom výskume dokážu vyrásť jednotlivci alebo tímy, ktoré by sa nestratili na hocakej univerzite americkej Ivy League. Problémom je, že táto krajina robieva všetko preto, aby ju práve takíto ľudia čo najskôr opustili.
SAV sa bude meniť
Najskôr dobrá správa. Po niekoľkoročnej snahe, mnohých problémoch a jednom odídenom predsedovi dostala začiatkom septembra Slovenská akadémia vied zákon, ktorý z nej urobí verejnú výskumnú inštitúciu.
Znamená to prinajmenšom dve kľúčové veci: SAV umožní premeniť ústavy zo štátnych na verejnoprávne. A zároveň rozviaže akadémii ruky, takže už nemusí byť odkázaná výhradne na vôľu politikov a štátny rozpočet.